Copiapoa, askéti chilského severozápadu.
C m
o a
p l
i é
a
p d
o r
a u
h
y
r o d u
vl. zbierka
Fotky o kopiapoách vo Fotogalérii.
Keď som založil svoju prvú skromnú zbierku (je tomu už 53 rokov), ešte som nevedel, že na zemi existuje až toľko rôznych druhov sukulentov (viac ako 10 000). Zbieral som všetko čo som uvidel alebo som mohol objednať z ponúk terajších kaktusárov. Časom, keď som už mal prehľad v situácii, dal som prednosť niektorým rodom. Začal som ich členov intenzívne vyhľadávať, zhromažďovať a kompletizovať. Boli aj také rody, ktoré sice ma učarovali, ale neboli v ponuke a máloktorá zbierka sa pýšila exemplármi týchto rodov. Takýmto rodom bol aj rod Copiapoa. Žiaľ, situácia nie je lepšia ani teraz, napriek tomu, že boli dovezené z prírody semená. Semenáče rastú veľmi pomalu a od začiatku potrebujú výnimočnú starostlivosť a preto ich treba čím skôr navrubľovať.
Do tohto rodu, zo skupiny zaandských guľatých kaktusov, patria veľmi charakteristické rastliny a to zo severného Chile. Obývajú predovšetkým vyvýšeniny okolo púšti Atacama a pobrežné pásma Ánd, ktoré sa ťahajú súbežne s Tichým oceánom. Aj ich rodový názov je odvodený od osídlenia Copiapo z atacamskej púšti, lebo okolo tohto mesta rastie najviac kopiapoy. Pobrežné pásmo ich výskytu sa ťahá asi 2000 km-ov od severu k juhu. Sú to zvláštne kaktusy, ozajstné skvosty z botanického i zberateľského hľadiska. Sivastý tón ich tvrdých tiel (osŕnenie), ktorým si bránia život v kamenistom teréne (čo je u zaandských druhov bežné a typické) prechádza práve u tohto rodu do krajnosti a dosahuje stupeň, aký je vo svete rastlinnej vegetácie vôbec možný - farbu kriedovobielu. Biela farba sa v kaktusárstve veľmi vysoko cení aj u tých druhov, ktoré ju dosahujú vďaka svojmu otŕneniu, ako napr. mexické mamillárie. Niektoré kopiapoy, najmä okruh Copiapoa cinerea, sú však v dospelosti biele vďaka svojej pokožke, ktorá je akoby natretá vápnom. Je to kryštalický vosk, ktorý sa vyzráža ("vypotí sa") na pokožke rastliny. Pravda, nie všetky kopiapoy sú biele. Niektoré druhy majú pokožku šedú, zelenošedú alebo hnedú, no čistozelená ako tráva sa medzi nimi nenájde.
Tvar ich stonky je guľovitý alebo nízko stĺpovitý, niektoré druhy bohato odnožujú a vytvárajú vankušovité útvary s priemerom aj viac metrov. Takáto skupina môže obsahovať aj niekoľko stoviek hláv.
Kopiapoy, hoci sú medzi nimi i dávno známe druhy, nikdy neboli v amatérskych zbierkach príliš rozšírené. Napriek tomu, že sa už získali s pestovaním isté skúsenosti, ale stále je ešte čo skúšať. V rukách dobrého pestovateľa sa vyvíjajú úspešne aj na vlastných koreňoch, avšak je istejšie ich navrúbľovať. Je ich vzácnou prednosťou, že mnohé druhy zakvitnú už ako niekoľkoročné semenáče a dokoca aj veľmi bohato kvitnú.
Farebná škála tŕňov je presne taká široká ako farba stoniek rastlín, môžu byť od čistej bielej, žltej cez hnedú až do ebenovej čiernej farby. Delíme ich na okrajové a stredové. Ich dĺžka je až do 50 mm a ich rozloženie a farebnosť v areolách je jedinečné, neraz aj u toho istého druhu, variácie sú aj v počte tŕňov, môže sa to prejaviť aj na tom istom exemplári.
Dokonalý habitus týchto rastlín okoruňujú kvety, ktoré sú väčšinou žltej farby, ale poznáme kvety ružové aj červené. Ich priemer je 30-50 mm, objavia sa v skupinách na temeni rastliny. Kvety sú otvorené viac dní, čo je v rámci kaktusovitých skôr výnimkou ako pravidlom. Občas sa dajú opeľiť s vlastným peľom, alebo sa sprašujú spontánne. Semená sú priemernej veľkosti, tmavej farby. Kvalitné semená klíčia dobre, výsev je vždy úspešný.
Ich pestovanie nie je až také jednoduché. Sú medzi nimi druhy, ktoré vydržia "všetko" aj prehmaty pestovateľa, iné "padnú" aj po najmenších chybách sukulentára. To je pochopitelné, lebo jednotlivé druhy, populácie nemajú rovnaké podmienky ani v prírode. Najlepšie spravíme, keď už nemáme sebaistotu, navrúbľujeme ich na nejakú dobrú podložku ako sú echinopsisy alebo tvrdé trichocereusy. Rastliny časom môžeme zapustiť do zeminy, hlavne tie, ktoré sú na nízkych podložkách, takto budú budiť dojem, že sú na vlastných koreňoch. I keď si zvolíme tú najlepšiu kultúru, copiapoy nikdy nebudú mať tú neskutočnú krásu, ktorú majú v prírode. Ešte nikomu sa nepodarilo vypestovať prírodnú podobu kultúrneho semenáča druhu cinerea, ten biely povlak sa ne a nechce objaviť na pokožke rastlín! Aj tá dokonalosť tvaru stoniek, farebnosť a mohutnosť tŕňov, sa stávajú len snom nás všetkých, ktorý túžime po ozastnej krásy prírody. V čase, keď ešte bolo možné dovážať živé materiály z prírody, takéto importy boli väčšinou len dočasnými hosťami zbierok. Aký, taký úspech mali tí, ktorý rastliny nepolievali vôbec a rastlinám zabezpečili vláhu vo forme hmly, rosprašovačom denne vytvorili podobu hmiel z prírody.
Hrubo a husto otŕnená Copiapoa desertorum Copiapoa cinerea typickým bielym povlakom
Importné (vykopané z lokalít!) exempláre z kolekcie p. Knižeho v Peru.
Na západnej strane Ánd je veľmi špecifická klíma. Túto klímu spôsobia vzájomné interakcie rôznych činiteľov. Sú to nap., Humboldtov studený prúd, ktorý vytvára inverznú vrstvu vzduchu, výšky Ánd, ktoré bránia vniknúť oblačnosti z vnútrozemia a tým, že púšť Atacama leží na záveternej strane čilského pobrežného pásma, čo spôsobuje, že ani vhkosť od Tichého oceána sa k brehu púšte nedostane. Zato môže aj rotácia našej Zeme. Vplyvom studeného prúdu a vyššej tepelnej hodnoty vzduchu, každý deň sa tvoria hmly, zvaná garua (garrua), ktorá sa šplhá hore po svahoch a ako sa ochladí, uvolní svoje bremeno vo forme vodných kvapôčok. Tieto kvapky sa kondenzujú aj na stonke rastlín, ktorá denne môžu takto vykondenzovať aj viac mm vody, ktorú si dokáže absorbovať cez tŕňov, areolovú vatu, pokožku a v malom množstve aj korienkami. Hmly sa rozplynú až poobede, práve preto neznášajú ani u nás prudké slnečné lúče! Denné teplotné výkyvy môžú byť až 0-50 stupňov Celzia, ale teploty len výnimočne klesnú pod nulu.
Ideálne podmienky sa nastanú až v tedy, keď každých 3-7 rokov príde k javu na Tichom oceáne, ktorý sa volá El Ňino. V tomto období sa voda oceána oteplie, vyparuje sa vo väčšom množstve ako obvykle a západné vetry ich ženú k brehom Atacama, kde vo forme dažďov spadnú. Pri takýchto sezónach celá oblasť je zelenejšia, všetko vykvitne a semienka, ktoré čakali roky na túto príležitosť, klíčia. Vyklíčené kaktusy, semenáče ale ešte týmto nemajú vyhrané, hlavne, keď ďalšie El Ňino príde až po rokoch.
Copiapoa rubriflora, takéto prekrásne jedince v kultúrach si nikdy nebudeme môcť vytvoriť!
Každému, kto navštívil lokality copiapoy, je na prvý pohľad zrejmé, že na týchto končinách je všetko inak ako by to človek očakával. Na niektorých strániach diverzita (hustota rastlín na dannej ploche) veľkých dospelých rastlín je obrovská, ale menších rastlín je veľmi málo. Sú lokalitá, na ktorých už dávno neboli zaznamenané žiadne semenáče. Podľa môjho uváženia je to preto, lebo takáto ideálna klíma, akú potrebujú semená na klíčenie a semenáče na prežitie, sa nastane len veľmi sporadicky, v dlhších intervaloch. Za posledných 500 rokov sa celková klíma menila nie len u nás, ale aj v Andách. Dôkazom sú straré indiánske kultúry, ktoré práve v tom období začali zmiznúť a ubúdať (ale nie kvôli Španielom!, domorodci už tam v tedy nežili). Že vody vtedy tam bolo o mnoho viac zas dokazujú rozsiahle zavlažovacie systémy týchto kultúr. Veľké skupinovité copiapoy určite majú viac ako 500 rokov, klíčili vtedy, keď vláhy bolo dostatok.
Dvaja austrálski kaktusári (Schulz a Kapitány) robili zaujímavé porovnávacie fotky z týchto lokalít. Podľa starších fotiek, ktoré mali k dispozícii od predošlých prieskumníkov, ktorí 10, 20, 30, a viac rokov pred nimi fotili vegetáciu krajiny, vyhladávali pozície autorov odkiaľ asi fotky boli vyhotovené. V monográfii o kopiapoách, ktorú spolu napísali, uverejnili tieto zábery, fotky sú vedľa seba. Je veľmi poučné pozorne studovať tieto dokumentácie. Je jasné, že počet veľkých rastlín ubúda a ďalšie pokolenia, napriek tomu, že sa životné niké uvolnili, nie sú prítomné. V týchto končinách ešte zásah človeka je minimálny, lebo normálny ľudský život tu ani nemôže existovať.