Definícia sukulentov.
Nie je možné presne definovať, že ktoré rastliny sú sukulentné, pretože všetky rastliny obsahujú vodu a spôsob ako dokážu s vodou hospodáriť určuje ich schopnosť prežitia v daných podmienkach. Za sukulenty považujeme také rastliny, ktoré dokážu vo svojich orgánoch zhromaždiť vodu v takom množstve, aby dokázali prežiť obdobia bez zrážok. V slovenčine nemáme presný názov na sukulenciu, ale bežne ich nazývame tučnolisté alebo tučnoosé, podľa toho či sa sukulencia prejaví na listoch alebo stonke rastliny. Latinský pojem succus v preklade znamená šťava. Stupeň sukulencie je ťažké určiť preto, lebo šťavu obsahuje každá živá rastlina. Od bežných, nesukulentných rastlín so skoro žiadnou vodnou rezervou existuje celkom plynulí prechod k rastlinám, ktoré dokážu nahromadiť obrovské množstvo vody, vďaka ktorej môžu prežiť aj niekoľko rokov. Vedci sa pokúsili nejakým spôsobom určiť presnú definíciu sukulencie, ale každý pokus zlyhal, lebo vždy sa našli výnimky a odlišnosti
Najviac sukulentov patrí medzi tučnolisty, lebo v tomto rastlinnom orgáne prebieha asimilácia a v listoch sa hromadia aj anorganické látky, ktoré umožnia spolu s vodou a svetlom vytvoriť organické látky pre zdravý vývoj. Stonka je v tomto prípade značne zmenšená, ba celkom môže chýbať. Listy sú zformované do podoby ružíc, alebo tvoria len párik listov, ktoré sú guľovitého tvaru a značne zmenšené. Listové sukulenty dokážu odlíšiť od nesukulentných rastlín aj laici.
Do skupín tučnoosých patrí napr. väčšina kaktusov, niektoré mliečníky (Euphorbia) a podobne. V tomto prípade prebrala stonka všetky funkcie listov a zachovala si aj pôvodné funkcie, ako zakotvenie rastliny do pôdy pomocou koreňového systému, tvorbu kvetov a semien atď. Takáto premenená stonka má valcovitý, alebo guľovitý tvar, ktorý značne zvýši objem rastliny a tým aj možnosť zásobovať obrovské množstvo vody. Tučnoosé rastliny sú obvykle omnoho väčšieho vzrastu ako tučnolisté. Môžu za to ďakovať svojmu tvaru.
Medzi sukulenty boli v poslednej dobe preradené aj rastliny, ktoré majú hľuzy, cibule, alebo tlsté spodné časti niektorých rastlín. Tieto časti rastlín zásobujú veľké množstvo vody, škrobu a iné dôležité organické látky, ktoré im umožnia prežiť nepriaznivé obdobia. Schopnosť vytvárania zásob organických látok a škrobu v nejednom prípade prevažuje schopnosť zhromažďovania vody. Tieto rastliny dostali označenie, kaudiciformné a majú skoro vždy malé, normálne, nesukulentné listy. ktoré sú opadavé.
Medzi stonkovými sukulentmi a kaudiciformnými rastlinami je nespočetné množstvo prechodných typov, ktoré sa nazývajú pachykaulnými rastlinami. Toto označenie a triedenie sukulentných rastlín má svoje výhody a nevýhody, problém je v tom, že názory nie sú jednoznačné a neodborníkovi robia ťažkosti pri pestovaní týchto druhov.
Vznik sukulencie má v prírode určite veľký význam. Rastliny dokázali takto obsadiť aj oblasti suchých miest kontinentov a vytvoriť osobitný charakter krajiny. Jedno je ale pravdou, sukulenty nie sú suchomilnými rastlinami ako sa to všeobecne traduje, ale suchuvzdornými rastlinami. Keď majú dostatok vody rastú rýchlejšie a ich charakter sa neraz viditeľne zmení. Voči ostatným rastlinám majú tú nevýhodu, že rastú omnoho pomalšie ako oni a preto nemajú šancu prežiť medzi rastlinami, ktoré ich rýchlo prerastú a neumožnia im získať dostatok svetla na asimiláciu.
Je potrebné taktiež vedieť, že sukulencia nie je charakteristickou pre určitú skupinu rastlín, ale vyskytuje sa aj v takých skupinách, ktoré sú od seba vývojovo veľmi vzdialené, to znamená, bez spoločného sukulentného predka. Sukulenty obsadili prírodné niky (súhrn faktorov na lokalitách, ktoré určujú podmienky na prežitie), preto majú aj v pestovateľských kultúrach špeciálne nároky, tieto nároky preberieme v článku "Pestovanie sukulentov".