Ferocactus, hrozivo vyzbrojené kaktusy.
Ferocactus cylindraceus, a Ferocactus cylidraceus subsp. eastwoodiae, pestované vo voľnej kultúre
Ferokaktusy nepatria vyslovene k izbovým rastlinám, ale v poslednej dobe sa medzi pestovateľmi tešia veľkej obľube a ponúkajú ich aj rôzni predajcovia. Už ako malé, len niekoľkomesačné semenáčiky sú veľmi pekné a efektné svojími pestrofarebnými tŕňmi.
V prírode sa vyskytujú ako terčovito stlačené, guľovité, krátko cylindrické alebo vysoké stĺpovité kaktusy, niektoré spontánne odnožujú a po čase vytvoria obrovské trsy. Názov Ferocactus v preklade znamená divoko otŕneny, hrozivo ozbrojený kaktus, čo presne vystihuje mnohé dospelé jedince zahalené v spleti hustých tŕňov.Tŕne môžu byť pestrofarebné, silné, široké, dlhé, rovné, zahnuté, hákovité či vlasovité. Niektoré druhy majú také pevné tŕne, že domorodci ich používajú ako hroty šípov, ako háčiky na chytanie rýb alebo z nich vyrábajú vešiaky na odevy.
Telo ferokaktusov je rozdelené na široké a vysoké zvislé rebrá, ktorých počet sa pohybuje v rozmedzí od 8 do 50. Pokožka je väčšinou zelená, na priamom slnku môže nadobudnúť hnedú, prípadne červenú farbu. Modré osŕnenie má napríklad Ferocactus glaucescens, ale aj iné. Je pevná, hrubá, aby odolávala veľkému vnútornému tlaku, pretože väčšina rastlín tohto rodu narastie do veľkých rozmerov. Napr. Ferocactus diguetii môže mať hmotnosť až niekoľko ton pri výške 4 metrov!
Kvety sa objavujú na temene rastliny z najmladších areol, a to hromadne, čiže vytvárajú akýsi prstenec kvetov. Aj ich farba je rozmanitá - od žltej, oranžovej, červenej až po purpurovú, pričom každý druh má svoju typickú farbu. Po opelení (len pár druhov sú samosprašných, preto na získanie kvalitných semien potrebujeme dve naraz kvitnúcu rastlinu rovnakého druhu) sa po niekoľkých mesiacoch vytvorí dužinatý plod, ktorý sa podľa domorodcov dá konzumovať. Nachádza sa v ňom veľké množstvo semien, väčšinou čiernej farby.
Pokiaľ semená sú zdravé a čerstvé, výsevy sú takmer stopercentne úspešné, semená už po niekoľkých dňoch vyklíčia, semenáče sú dosť veľké a životaschopné, rastú uspokojivo. Niektorí pestovatelia ich vrúbľujú na Pereskiopsis alebo na Echinopsis, ale podľa skúsenosti je to zbytočné, pretože rastlinky na vlastných koreňoch v ničom nezaostávajú za vrúbľovanými. Semenáče pykírujeme prvý krát, keď sa už veľmi tlačia vo výsevnej míske. Potom ich necháme spoločne rásť niekoľko rokov v miske, do samostatných črepníkov ich presádzame, až keď dosiahnu priemer tri až štyri centimetre. Nádoba by mala byť len o pár centimetrov väčšia ako je priemer rastlinky. Opäť presádzame až vtedy, keď jej obrysy prerastú okraj črepníka. Staršie kusy saďme do oblých, veľkých misiek, lebo ferokaktusy majú koreňový systém blízko hľadiny, aby si dokázali využiť všetku vláhu. Na zloženie zeminy nie sú veľmi preberčivé, ale tá musí byť priepustná a výživná. Sadíme a presádzame vždy do suchého substrátu a prvú zálievku aplikujeme až po týždni.
Všetky ferokaktusy sú teplomilné a majú vysoké nároky na svetlo. A práve v tomto smere robia milovníci rastlín, ale aj sukulentári chybu, rastliny umiestňujú tam, kde najlepšie vyniknú a nie tam, kde majú najlepšie podmienky. V zimných mesiacoch nerastú, stagnujú, preto ich vôbec nepolievame a necháme ich prezimovať pri teplotách 10-12 stupňov C. Koncom marca, začiatkom apríla ich umiestnime na letné stanovisko. Prvoradou podmienkou je, aby sme rastliny postupne privykali vonkajším podmienkam, lebo napriek tomu, že majú pevnú pokožku, ľahko sa spália. Časom síce tieto škvrny prerastú, ale to trvá niekoľko rokov. Pre zdravý rast potrebujú celodenné svetlo a slnko. Prvýkrát polejeme ich, keď začnú viditeľne rásť a tvoriť nové tŕne. Ďalšiu zálievku aplikujeme vtedy, keď zemina úplne vyschne a rastlinky trošku zvädnú. Okrem prvej zálievky, ktorá má byť minimálna na spamätanie rastlinky, ďalšie už musia byť výdatné. Ferokaktusy totiž rastú dosť rýchlo a pre svoj rast potrebujú dostatočné množstvo vody a živín, ktoré im dodávame dva až trikrát do roka vo forme tekutého hnojiva.
V tomto roku (2012) som ich dal v strede februára von na letné stanovisko. Je to polykarbonátový skleník v hrúbke 1 mm. Už roky sú tu umiestnené a cítia sa v ňom dobre. V koncom mesiaca teploty nečakane klesli a boli nocia keď teplota klesla na -16 stupňov C! Napriek tomu som nezaznamenal žiadné straty v tomto zariadení, okrem ferokaktusov som tu mal astofytá, echinokaktusy a echinofossulokaktusy (syn. Stenocactus). Pravdou je, že cez deň boli slnečné dni a teploty v zariadení stúpli vysoko nad nulu.
V prírode ich môžeme nájsť v južnej časti USA, vo všetkých štátoch, ktoré susedia Mexikom. V Mexiku sú doma skoro všade, okrem najjužnejších a stredo-západných štátov tohto Únia. Stretneme sa snimi blízko moriam alebo až do výšky 2500 m nad morom! Je to ohromne veľká plocha, niektoré druhy sú prítomné na viacerých náleziskách, niektoré sú endemické, najdeme ich na malej ploche. Rôzne niké a veľké vzdialenosti medzi lokalitami dali vzniknúť odlišným formám, ktoré do dnešného dňa dajú zabrať botanikom. Názory botanikov niekedy je v rozpore, ale budúcnosti sa určite problémy vyriešia a taxóny si nájdu svoje miesta v hierarchii.