Rod Gymnocalycium, šlachta vysokých hôr.
Gymnocalycium cardenasianum vľavo a Gymnocalycium horridispinum v pravo
Gymnokalícia patria medzi tie kaktusy, ktoré sú u pestovateľov obzvlášť obľúbené. Vyznačujú sa mnohými dobrými vlastnosťami, takže ich môžeme nazvať za ideálne kaktusy. Sú to pekné, väčšinou menšie rastliny, niektoré patria medzi miniatúry. Je len málo druhov, ktoré vo vysokom veku prekračujú 15 cm v priemere. Spravidla sú plocho guľovité až terčovité. Len jeden druh, Gymnocalycium gibbosum, je po rokoch krátko stĺpovitý. Svoj tvar zachovajú aj pri menej dobrých svetelných podmienkach. Kvitnú skoro, kvety sa spravidla otvárajú niekoľko dní po sebe a sú veľké a pestré. Nájdeme všetky odtiene, od bielej cez ružovú až krvavo alebo purpurovo červenej, fialovú, lososovitú, až po žĺtkovo či citrónovej žltú. Pochopiteľne i bez kvetov sú gymnocalícia pekné a zaujímavé. Aj farba stonky u jednotlivých druhov je veľmi rozmanitá. Povrch stonky je svetlo zelený, tmavozelený, modrozelený či sivozelený, sú na nich ale aj hnedé až skoro čierne a temno fialové pruhy, u niektorých je epidermis naprieč pruhovaná, bodkovaná atď.
Gymnocalycium gibbosum, tento druh slúžil ako typ pri vzniku rodu Gymnocalycium
Prirodzene, rozmanité je aj otŕnenie, niekedy sú tŕne krátke a početné, takže obklopia celú stonku, inokedy sú opäť dlhé a mohutné, v najrôznejších farbách.
Pestovanie je bez väčších problémov. Rastú dobre na vlastných koreňoch, môžeme ich väčšinou pestovať zo semien a kultúrne rastliny bývajú od importov na nerozoznanie. V dobe vegetačného kľudu znesú, až na niektoré výnimky, veľmi nízke teploty.
V prírode osídľujú gamnocalýciá obrovský areál od južnej Brazílie po Patagóniu a od Uruguaya po Bolíviu. To je od severu k juhu vzdialenosť asi 2500 km a od západu k východu cez 2000 km. V najvyššej nadmorskej výške rastie Gymnocalycium ritterianum v Sierra de Fatima a síce 3000-3500 m, Gymnocalycium tillianum vo výškach 2600-3500 m v Sierra Ambato a Gymnocalycium uebelmannianum v Sierra Velasco 2200-2800 m. Aj v Bolívii rastú v značných výškach.
Gymnocalycium ragonesii, patrí medzi miniatúry Gymnocalycium stellatum STO 99, pestrofarebný druh
Osídlenie takto obrovskej plochy a veľkých výšok s najrozmanitejšími klímami potrebovalo veľa času a bolo by iste veľmi zaujímavé, keby sme mohli dejiny vývoja celého rodu rekonštruovať. Kde tieto rastliny vznikli a akými cestami sa ubrali? Ako vypadali prapôvodné gymnocaulyciumy? To sú otázky, ktoré asi navždy zostanú neodpovedané. Mohli by sme spomenúť jednu-dve hypotézy, ale nič by sa znemenilo, skutočnú pravdu asi nikdy nebudeme vedieť. Ani presný počet dnes žijúcich druhov nevieme s istotou určiť. Na počiatku minulého storočia bolo známych asi 10 druhov. Neboli ale v tom času vedené ako Gymnocalycium, skôr sa poznali pod rodovým názvom Echinocactus. V monografií p. C. Backeberga, Die Cactaceae, vydané v roku 1959 už nájdeme 60 druhov v tomto rode. Počet druhov neustále stúpa a dnes poznáme asi 100 druhov, ale ešte toto číslo nie je posledné. Stále sú nájdené nové populácie a taxóny. Musím ale pripomenúť, že boli popísané stovky názvov, väčšinou sú dnes vedené ako variety formy alebo synonymá. Za explóziu nových druhov v posledných desaťročiach má za dôsledok výstavba nových ciest a vysielacích staníc pre mobilné siete. Takto sa môžeme dnes dostať do odľahlé a neprístupné miesta dosť ľahko aj autobusom. Aj samotné kaktusárstvo ako záľuba vytvorilo dobré podmienky pre rentabilitu zberateľských ciest. S paralelne s objavmi nových a zaujímavých druhov stúplo aj počet kaktusárov, ktorí sa výhradne alebo prevažné začali venovať pestovaniu gymnocalýcii.
Gymnocalycium amerhauseri, bolo objavené a popísané len nedávno
Rod Gymnocalycium bol vytvorený v roku 1845, autorom bol Dr. Louis Pfeiffer. Preklad latinského popisu znie: "Kvetná trubka je zrastená zo semenníkom, dužnatá, predĺžená, holá, porastená s niekoľkými polmesiačkovitými holými a jednotlivo postavenými šupinami. Vonkajšie sepály sú lineárne a voľne prechádzajú do dvoch rád zaokrúhlenými a zašpicatenými sepáliami. Tyčinky a prašníky sú ako u Echinopsis. Stonka je guľovitá, vajcovitá alebo predĺžená, s rebrami a bradavkami. Kvety vyrastajú z temena, zostanú 1-2 dni otvorené, belavé, voňavé. Bobuľa s vajcovitým tvarom je trošku šupinatá, korunovaná so zvyškami kvetov. Vedúcim druhom je Gymnocalycium denudatum (Link et Ott) Pfeiffer." Táto diagnostika už dávno neodpovedá súčasným znalostiam. U niektorých druhov nevyrastú kvety z temena, ale skôr z bočných areol, ako napr. u Gymnocalycium delaetii (K. Sch.) Br. et R. Farba kvetov nie je len biela, plody sú rôzne sformované atď. Z toho dôvodu obnovitelia rodu , Britton a Rose vo svojom monografii "The Cactaceae" uvádzajú popis rodu takto: Rastliny guľovité, jednoduché alebo trsovité, so zreteľnými rebrami, rebrá rozdelené v hrbolcoch, často stlačené na základe. Kvety zvonovité alebo krátko lievikovité, z horných a väčšinou ešte z rastúcich areol. Obvykle v pomeru k rozmerom rastliny, biele, ružové a občas žlté, kvetná trúbka so širokými šupinami, tieto s holými axillami, plod predĺžený, podľa všetkého červený, šupinatý, semená tvaru čapici alebo prilbe, hnedavé, bradavičnaté."
Gymnocalycium knebelii, kvety sú na objeme rastliny
Ani táto charakteristika rodu nie je celkom priliehavá, ale na to, aby sme spoznali gymnocalícii, stačí poznať tvar kvetov, ktorý je bez tŕňov, vlasov či chlpov, ako aj tvar stonky so zreteľnými rebrami. Pôvodne bolo teda do nového rodu Gymnocalycium zaradené len dva druhy, a to Gymnocalycium denudatum (Lk. et O.) Pfeiffer a Gymnocalycium gibbosum (Haw.) Pfeiffer. O niečo neskôr sa objavila aj kombinácia Gymnocalycium villosum Pfeiffer, ale to bol omyl, lebo túto rastlinu dnes radíme do rodu Neoporteria (Eriosyce). Nový rod Gymnocalycium nebol hneď uznaný. Najväčšia vtedajšia kapacita, knieža Salm Dyck ho zamietol a obidva gymnocalycia viedol ako Echinocactus. Takto to bolo aj u Schumanna, on zriadil podrod Hybocactus K. Sch. V tomto podrode ale neboli len terajšie gymnocalycia, ale taktiež iné kaktusy podobného tvaru. Až americkí autori Britton a Rose obnovili v roku 1922 rod Gymnocalycium a to bolo potom postupom času všeobecne prijaté. Dnes patrí tento rod k najlepšie charakterizovaným rodom kaktusov. Pokus zlúčiť s gymnocalyciami rod Weingartia bol od všetkých odborníkov rozhodne odmietnutý. Najdlhšou známou rastlinou, ktorú počítame ku gymnocalyciam, je Gymnocalycium gibbosum (Haw.) Pfeiffer. Prvé pomenovanie Cactus gibbosus Haworth pochádza z roku 1812. V roku 1828 De Candolle to zmenil na Echinocactus gibbosus.
Gymnocalycium andreae, má sírovožlté kvety
Gymnocalyciá rastú v Argentíne, Bolívii, Paraguayi, Uruguayi a južnej Brazílii. Je to obrovský kus sveta a keď k tomu pridáme aj výškové rozdiely, až do výšok skoro 4000 m, potom si musíme uvedomiť rozmanitosť klím, v ktorých rastú. Je zaujímavé, že sa všetkým dobre darí v tom istom skleníku, pokiaľ v prírode je každý druh viazaný na presne vyhranený areál, ktorý nikdy neprekráčajú. Otázka, prečo je k tomu tak, zostala zatiaľ nevyriešená. Frič sa nazdával, že existencia každého druhu je podmienená prítomnosťou organizmov, s nimi žije v symbióze. Táto domnienka však bola vyvrátená s tým, že všetkým druhom sa darí aj v sterilnom substráte. Musíme teda na prijateľné vysvetlenie ešte počkať. U rad druhov nevieme o ich prirodzenom prostredím nič, u mnohých ani nevieme nálezisko. Z týchto poznatkov je už toľko, že môžeme urobiť určité závery.
Najjužnejšie sú Gymnocalycium gibbosum a príbuzenské druhy. Tie sa vyskytujú na juhu Argentíny v provinciách La Pampa, Rio Negro a Chubut. Tu rastú v pohoriach , z nich najzaujímavejšie sú Sierra Ventana a Sierra Tandil. Nájdeme ich medzi skalami, trávou a nízkymi kríkmi. Pohorie sú vápencové, a je to jediné miesto, kde gymnocalyciá vyskytujú na vápenci.
Gymnocalycium gibbosum, na plnom slnku niektoré exempláre strácajú chlorofil
Ďalšie náleziská sú v provinciách Mendoza, San Luiz a hlavne Cordoba. Tu rastú zástupcovia 4 podrodov, chýbajú len veľkosemenné druhy z podrodu Gymnocalycium. V zemi je niekoľko horských hrebeňov, najznámejšie sú Sierra Grande a Sierra Chica, ktoré dosahujú 2000 m výšok. Gymnocalýcia nájdeme v údoliach, asi 400 m n. m., až po hrebeňoch. Klíma je mierna, prší tu pomerne hodne a často, ľahké mrazíky nie sú žiadnou vzácnosťou. V dobe sucha má krajina charakter stepi. Gymnocalyciá rastú najviac v tráve a medzi nízkymi krovinami, ktoré ich viac menej tienia. V kultúrach tunajšie druhy patria medzi najvďačnejšími. V bodobných podmienkach žijú tiež kaktusy aj v susedných provinciach San Luiz, Mendoza a San Juan, počet druhov je ale omnoho menší. V nižších polohách rastú prevážne terčovité Gymnocalycium riojense, ochoterenai, moserianum, kozelskyanum atď., ktoré nadvädzujú na Gymnocalycium stellatum z Cordoby, na horských svahoch sa nachádzajú druhy viac guľovitého tvaru. Mnoho druhov sa vyskytuje v La Rioja, ktorá provincia je známa s dvomi vysokými pohoriami, Sierra de Velasco a Sierra de Famatina. Severnejšie sa vyskytnú najviac veľmi rozšírené Gymnocalycium salionis a G. spegazzinii. Kaktusy najdeme najlepšie na južných, od slnka odvrátených svahoch (sme na južnom poľoguli).
Gymnocalycium saglionis je najrozšírenejším druhom svojho rodu, tak v prírode, ako aj kultúrach
Bolívia sa skladá z dvoch geologických formáciách a síce z Kordiller a Čaka. V horských údoliach sa nachádzajú medzi skalami a chudou vegetáciou pekné rastliny z okruhu Gymnocalycium pflanzii. Pretože tu niekedy výdatne prší, rastú len na svahoch, kde voda skoro odtečie. Často sú tieto druhy inými rastlinami chránené, lebo sme blízko rovníku. Kordillery klesajú k východu veľmi prudko do rozľahlej nížiny, ktorá sa volá El Gran Chaco. Tá časť Čaka, ktorá nás, ako kaktusárov zaujíma, sa rozloží v štátoch východnej Bolívie, časti Paraguaya a priľahlej provincii Argentíny. Celé toto územie má veľmi výdatné zrážky, avšak taktiež dlhé obdobia sucha. Je porastené nízkymi krovinami a palmami, pod týmito rastlinnými krytmi rastú gymnocalycia z podrodu Muscosemineum Schuetz. Sú to kaktusy z príbuzenstva Gymnocalycium damsii, anisitsii, michanovichii, friedrichii a megatea, tudae. V južnej Paraguayi a južnej Brazílii tvoria súvislé územia, kde veľmi mnoho prší. Gymnocalýciam sa darí len na vyvýšených miestach, kde voda rýchlo odtečie. Tunajšie rastliny patria do podrodu Gymnocalycium, to jest do príbuzenstva Gymnocalycium denudatum. V Paraguayi je to Gymnocalycium fleischerianum, paraguayense, megathelos, pokiaľ v Brazílii rastie Gymnocalycium denudatum, bueneckeri, horstii atď.
Gymnocalycium fridrichii, veľmi zaujímavá miniatúra, hnedobronzovou pokožkou
Zostáva nám ešte Uruguaj. Je to zelená zem, len čiastočne poľnohospodársky využitá, väčšia časť je používaná ako pastvina. Prší tu výdatne, doba sucha nie je veľmi dlhá. Gymnocalycia rastú na viacerých miestach, ale len na kamenitých vyvýšeninách, lebo na svahoch, a to v tráve. Uruguaj je dosť plochým štátom s niekoľkými sierrami, najvyšší bod je asi 1000 m n. m. Teplota klesá v zime každoročne o niekoľko stupňov pod nulu, avšak len na krátku dobu. Rastie tu Gymnocalycium uruguayense a príbuzné druhy z podrodu Gymnocalycium, ktoré sa vyznačujú veľkými semenami. Sú to odolné rastliny, znášajú chladné prezimovanie. Z uvedených plynie, že gymnocalycia dávajú prednosť takým miestam, kde sú aspoň čiastočne pred slnkom chránené a že tam môžu existovať, lebo je zaistený dobrý odtok vody. Rastú väčšinou v štrkovom podkladu neutrálnej alebo ľahko kyslej reakcie. Nie sú to teda žiadne púštne rastliny a sú pre pestovanie veľmi vhodné. V extrémnych životných podmienkach rastie len málo druhov. Sú to predovšetkým Gymnocalycium ragonesii, michoga, ktoré rastú na okrajoch slaných púšti a Gymnocalycium hamatum zase na brehoch slaného jazera. Ale aj týmto druhom sa darí v kultúrach.
Gymnocalycium michoga, variabilita farieb kvetov
Pre pestovanie gymnocalycií platia rovnaké zásady, ako pre pestovaní iných druhov. Najviac sa chybuje, keď sa gymnocalyciám poskytuje veľmi veľa priameho slnka. Nesmieme zabudnúť, že väčšina týchto rastlín je v prírode stále v tieni, hlavne v dobe vegetácie, keď po daždiach rýchle vyrastie tráva, jednotlivé byliny a cibuľovité rastliny, ktoré menšie a nízke druhy celkom prerastú a tieto sa ocitnú v úplnom tieni. Osvedčilo sa pestovať gymnocylycia pod novinami alebo polopriesvitným papierom. Ani matná fólia nechráni pred spálením. Kryt odstránime len v septembri. V dobe vegetácie potrebujú veľa vlahy a vlhkého vzduchu. Dobre robíme, keď rastliny dáme do misiek aj s kvetináčmi, potom tam nalejeme asi 15-20 mm vody, ďalšiu vodu doprajeme, keď zemina je celkom suchá. Musím pripomenúť, že počas chladného počasia nepolievame vôbec. Gymnocalycia rastú veľmi dobre, keď ich vysadíme priamo do parenísk, tu sa udržuje stála vlaha a vlhkosť vzduchu. Pestujeme ich radšej v drvine, to je, v antuke, piesku, štrku, sopečnej tufe a pod. Dobre sa množia s výsevom, semená sú väčšinou dobre klíčivé. Druhy s drobnými semenami vysievame tzv. Fleischerovou metódou, to je, v hermeticky uzavretom fľaške na zavareniny. Tu môžu zostať aj dva roky. Niektoré druhy tvoria odnože pravidelne, ktorými sa ľahko rozmnožujú. Môže sa stáť, že odnož vyrastie aj na rastline, ktorá normálne neodnožuje. Všetky gymnocalyciá môžeme pestovať na vlastných koreňoch. Keď, predsa ich chceme navrúbľovať, doporučujem echinopsis alebo Eriocereus jusbertii. Veľmi rýchleho rastu dosiahneme na opunciách, z ktorých sa osvedčilo najviac Opuntia ficus indica a Opuntia tomentosa, ale nie sú spravidla trvanlivými podložkami. Farebné formy Gymnocalycium friedrichii sa väčšinou vrúbľujú na Hylocereus undatus. Je ale trošku chúlostivý na zimu.
Gymnocalycium friedrichii cv. Hibotan, jedna z farebných mutácii druhu
Prvý, kto rozdelil rod Gymnocalycium do viacerých skupín bol A. V. Frič. Používal tzv. "daktyloskopiu semien". Semená zväčšoval 250krát, a podľa povrchu semien vytvoril 5 skupín, ktoré pomenoval Ovatiseminae, Macroseminae, Trichoseminae, Microseminae a Muscoseminae. Toto rozdelenie v tom období nebolo publikované. Časom počet druhov sa rozrástlo a preto bolo už potrebou ich nejakým spôsobom rozčleniť. Každý autor, ktorý sa vážne zaoberá s týmto rodom si vytvoril vlastný systém. Z nedostatku miesta nemôže všetky systémy uviesť a vysvetliť.