Lophophora, kultické rastliny.
Lophophora jourdaniana, prastará kultúrna rastlina
Sú kaktusy, ktoré poznajú aj nekaktusári alebo počuli o nich, ale ich v skutočnosti ešte nevideli. Rastliny z rodu Lophophora sú dobrým dokladom na potvrdenie mojich slov. Dosť často sa stretávam s ľudmi, buď osobne alebo cez internet, ktorí sa zaujímajú o nich, ale keď im ukážem živú rastlinu alebo fotku, sa podozrivo pozerajú na mňa, či z nich nerobím dobrý deň. Totiž, nie sú to "typické" kaktusy, ako pojem kaktus väčšina ľudí chápe, ale skôr vyzerajú ako nejaké čudné tropické ovocia. Rád by som v tomto článku vysvetlil niektoré povery, skutky a výmysly, aby čitateľ podľa týchto informácii vedel ich zvážiť a oceniť, ako to robíme mi kaktusári.
Do tohto rodu patria plochoguľovité kaktusy s hladkou pokožkou, úplne bez tŕňov. Hladkosť ich tiel ešte zvyšujú nevýrazné rebrá, ktoré vyzerajú skôr ako veľmi široké a plocho zaoblené hrbole. Zárezy medzi týmito hrboľmi nie sú hlboké, ale sú dosť výrazné a majú spravidla veľmi zaujímavú kresbu. K tejto ozdobe sa pripájajú ešte drobné chumáčiky riedko umiestnených areol.
Príslušníci tohto rodu sa preslávili predovšetkým ako narkotické rastliny. Medzi domorodým indiánskym obyvateľstvom stredného Mexika, ktoré z požívania ich výťažku vytvorilo tradičný kult, stali sa dokonca nábožensky uctievanými "božskými" rastlinami. Účinku peyotlu, vyvolávajúce v požívateľovi dobrú náladu a príjemný pocit sebaistoty, sú dnes predmetom vedeckého bádania.
Európsky kaktusár v nich vidí zaujímavé a pôvabné kaktusy, ktoré navyše vynikajú mimoriadnou odolnosťou a v dospelosti vďačne kvitnú. Počas zimného odpočinku sa vôbec nesmú polievať. Vtedy zvyčajne zvráskovatejú i zmäknú, čoho sa však pestovateľ nemusí obávať, lebo v jari po niekoľkých opatrných zaliatiach sa čoskoro napijú a nadobudnú svoj pôvodný pekný vzhľad.
Lophophora williamsii, kultúrne exempláre, na vľavo na vlastných koreňoch, na pravo vrúbľovanec
Popis rodu: Rastliny sú nízke s dlhým repovitým koreňom, stonka solitérna alebo odnožujúca so stlačeným stredom, farby modrozelenej alebo žltozelenej, vzácne načervenale-zelenej, nadzemná časť je 2-7 cm vysoká, 4-16 cm v priemere. Počet rebier 5-21 kusov, podľa druhov a veku rastlín. Areoly pravidelne rozložené, lineárne usporiadané rebrá a rýhy sú dobre rozoznateľné, tvoriace viac alebo menej vyvýšené tuberkule obsahujúce chumáč mäkkých nažltlých alebo belavých trichomov, cez ktorých vyrastajú kvety. Tŕne nie sú prítomné s výjimkou semenáčov. Kvety vyrastajú z vrchnej časti rastliny, sú malé, zvonkovitého tvaru, farby bielej až fialovej. Plod je kyjovitého tvaru, je holý, farby bielej až fialovej. Semená sú čierne. Rozmedzie morfologických znakov rodu Lophophora naznačuje buď jednotlivé species (druhov) ako Lophophora williamsii, fricii, koehrensii a diffusa, alebo jeden polymorfný (mnohotvárny) druh a to Lophophora williamsii. Hodnotenie je závislé na závažnosti sledovaných dôkazov a na subjektívnom pohľadu botanika, ktorý daný rod hodnotí.
Základné rozdiely medzi populáciami Lophophora williamsii, fricii, koehrensii a diffusa sú v tvare tela, kde u L. williamsii sú tuberkuly pravidelne usporiadané vo viditelných rebier, ktoré sa ešte niekedy delia na jednotlivé hrboly, kým u populácií L. diffusa a L. fricii sú tuberkuly a rebrá slabo vyvinuté. Toto rozlišovanie však neplatí vždy, u niektorých starých rastlín tento rozdiel zmizne. Druhým rozlišovacím znakom je farba a tuhosť pokožky. U L. williamsii je modrozelená (vzácne sivozelená) a tuhšia, rastliny sú odolnejšie proti vonkajším poškodeniam, u L diffusa a L. fricii je epidermis žltozelená a je jemnejšia, ľahko sa poškodia. Tretím rozlišovacím znakom je tvar temena rastliny, u L. williamsii je temeno veľmi prepadnuté, zrajúce plody sú ukryté v temeni rastliny, plod je možné pozorovať až niekoľko dní pred zraním, u L. diffusa a L. fricii je temeno málo prepadnuté, zrajúci plod je viditeľný v trichomoch minimálne mesiac pred dozraním.
Lophophora williamsii var. pluricostata, pokrytá chumáčikmi trichóm
Kvety sa vytvárajú na areolách v blízkosti vegetačného vrcholu. Semeník je nahý a oválny, bez šupín a je výrazne rozdelený lôžkom kvetu. Lôžko je úzke a má lievikovitý tvar, bez šupín. Coulter nahosť kvetov rodu Lophophora udáva ako dôležitý odlišovací znak od rodu Echinocactus. Kvety sú 10-25 mm dlhé, lievikovité, dosahujú v priemeru 10-35 mm. Vytvárajú široko otvorenú kvetnú korunu. Farba kvetu je obvykle ružová, biela alebo bielozelená, naružovelá, ale i nažltlá až žltá, sýta karmínová, svetle fialová, fialová, niekedy s tmavším prúžkom uprostred. Odtieň farby kvetov je priamo závislý na tom, ako dlho kvet kvitne, kvet postupne dorastá a bledne, ďalej závisí na síle osvitu, zdravotnom stavu a chemickém složení substrátu alebo podložia, na ktorom rastlina rastie. Veľkosť kvetu, farba kvetu a počet lalokov blizny nie je u rovnakých rastlín konštantné. Nitky tyčiniek sú biele, ružové alebo fialové, prašníky sú žlté. Čnelka je sfarbená rovnako ako sú tyčinky a má bielu alebo naružovelú až tmavoružovú bliznu, ktorá je 3-8 klanná. Postavenie tyčiniek a blizny ni je konštantné. Kvitnutie na náleziskách je podmienené dobou dažďov, v kultúre zálievkou.
Lophophora williamsii v prírode
Plod lofofór je mäsitá bobuľa kyjovitého tvaru, viac alebo menej pretiahnutý, 8-30 mm dlhý, zo zbytkom zaschnutého perianthu (kvetnej korune) na konci plodu. Farba plodov variruje od skoro bielej, cez ružovú, žltú až po karminovo červenej, či fialovej. Intenzita zafarbenia plodov lofofór sa mení v závislosti na stupni zralosti plodu, na klimatických podmienkach a zdravotnom stave rastliny. Behom vývoja zostanú plody ukryté niekoľko mesiacov v trichomovej hmote. Mechanismus "vytlačovania" z plodu je v prírode závislý na obdobie dažďov a v kultúre na zálievke. Semená v plodoch sú zrelé v okamihu, keď sa už plod vytlačil nad povrch trichómov. Semená sú uložené v hornej časti plodu, čo je spôsobené rychlým rastom základnej časti plodu. Počet semien v plode je 8-40, viac semien v plodoch majú rastliny z okruhu Lophphora diffusa. Plody skoro zvädnú a tmavnú. Plod lofofór nemá žiadny mechanizmus na otvorenie a praskanie plodu, takže semená sa z rastlín do okolia dostávajú tak, že po preschnutí obalu plodu ich dážď vyplaví von z rastliny. Ďalším významným faktorom zasahujúcim do vývoja populácií lofofór sú mravenci a drobné živočíchy. Tvar a farbu plodov je nemožné používať ako rozpoznávací znak medzi druhmi rodu Lophophora, použitie je možné na odlišenie miestných populácií.
Lophophora williamsii, semeno z rôznych pohľadov a štruktúra povrchu testy
Semená rodu Lophophora sú čierne a viac alebo menej hrbolatou testou a širokým či stlačeným hilom. Semená rodu Lophphora sú príbuzné semenám Obregonia, Turbinicarpus, Leuchtenbergia a Ariocarpus, microfylová jamka semien je u všetkých rodov situovaná na vyčnívajúcom hilu. Taktiež testa semien lofofór je podobná semenám ariokarpusov a obregonii. Semená lofofór sa naopak veľmi líšia od semien rodov Pelecyphora a Epithelentha. Veľkosť semien nie je konštantná u jednotlivých nálezisk rovnakého druhu, to isté je možné hovoriť o tvaru hilu. Avšak ako doplňujúci materiál k taxonomického hodnoteniu rastlín rodu Lophophora môžu slúžiť zábery testy pri veľkom zväčšení. Podľa nich je možné vcelku veľmi presne určiť o ktorý typ rastliny sa jedná.
Lophophora diffusa, povrch testy povrch hrbolkov
Semenáčky lofofór vykazujú podobnosť medzi rodmi Lophophora, Mammillaria, Thelocactus a Echinocactus. Semenáčky sú v počiatku guľovité, prvé tuberkuly sa objavujú medzi dvomi perfolianthmi cotyledonov (prerastky klíčných listov), majú 3-5 hrubších plumóznych (páperovitých) tŕňov. Vo veku asi pol roka má rastlina šesť až osem tuberkúl a podobá sa dospelým rastlinám. Semenáčky sú premenlivé v rozsahu rodu.
Rastliny z rodu Lophophora nesú miesto tŕňov štetky mäkkych bielych chlpov, trichomy. Ich dĺžka a hustota je priamo závislá na oslnenie a trichomy sa vytvárajú len v súvislosti so stavbou kvetu, tedy s kvetenstvom. Rastliny, ktoré nekvitnú, netvoria trichomy. Trichomy sú dlhé 10-13 mm (Foester uvádza až 18 mm), chumáče trichomov v tvare štetiek sa ľahko odlamujú, na starých tuberkuliach v tvoriacom sa limci okolo rastliny sú veľmi dobre viditeľné a pravidelne usporiadané. Leinfellner v roku 1937 dokazoval, že tieto chlpy nie sú trichomy, ale homology tŕňov (mäkké tŕne). Vysvetluje tým ich tuhosť. Farba trichomov je špinavobiela, nažltlá až slabo rezavá.
Lophophora williamsii, tuberkuly sú rozdelené do špirálovitých radov, trichomy sú rozpadnuté
Zemepisné rošírenie rodu Lophophora je rozdelené na dve samostatné geografické oddelené poppulácie, na severné a južné. Severná hranica rozšírenia severnej populácii je povodie Rio Grande, južné hranica severnej populácie je náhorná plošina severného Mexika. Rozkladá sa medzi pohorím Sierra Madre Oriental a Sierra Madre Occidental. Výška nálezíšť stúpa k juhozápadu, blízko Reynosa, štát Tamaulipas, je menšia ako 50 m. n. m., kým na náleziskách v štáte San Luiz Potosí prekračuje 1 800 m. n. m. Južná populácia sa nachádza v štáte Querétaro, je oddelená a dobre izolovaná os severnej, výška nálezišť je asi 1 500 m. n. m. Lofofóry sa vyskytujú v dvoch základných primarných vegetačných zónach charakterizovaných ako: a/ púštné kroviny s malým olisteným ako Larrea divaricata, Prosopis juliflora a Flourensis cernua: b/ Púštné kroviny s rastlinami typu Agave lechuguilla a Yucca spp.
Rastliny rodu Lophophora sú na mnohých lokalitách veľmi hojné, na niektorých sa však vyskytujú sporadicky. Na každom nálezisku sa nachádzajú tak jednotlivé rastliny, tak súbory bezpohlavne vziknutých jedincov majúcé spoločný koreň. Často rastú na plnom slnku, ale lofofóry majú predovšetkým tendenciu rásť pod spoločenstvami krov Larrae a Prosopis, alebo v čiastočnom tieni rastlín Agave lechuguilla, Euphorbia antisyphilitica, Jatropha dioica alebo Accacia spp. Reprodukcia je v zásadne pohlavné a mladé rastliny rastú často okolo dospelých jedincov. Nepohlavné množenie vzniká odnožovaním rastlín, ktoré sa neskôr delia na samostatné rastliny vplyvom klimatických podmienok. Na náleziskách, kde rastie rod Lophophora, je veľmi široký okruh klimatických podmienok. Súčet zrážok robí od 175 mm do 560 mm za rok, maximálne teploty sú 29-40 stupňov Celzia, minimálne teploty 1,9-10,2 stupňov Celzia.
Lophophora williamsii, pred prípravou meskalinové kryštály trojrozmerná molekula meskalinu
Čelaď Cactaceae zahrnuje okolo 3000 druhov, každý z nich obsahuje určité látky, ale žiadny kaktus nie je zasýpaný takou pozornosťou ako peyotl, Lophophora williamsii. Môžeme povedať, že tento malý kaktus je chemicky preskúmaný najviac. Zatiaľ celá čelaď je len asi 10% preskúmaná, ale aj táto malá čiastka výzkumu naznačuje úspešnú možnosť využitia chemickej analýzy alkaloidov, ako jednoho z morfologicky nezávislých znakov rastlín pri ich taxonomickom hodnotení. Lophophora williamsii predstavuje jednu z najskôr známych halucigenných drog, keď v mnohých prácach môžeme nájsť popis histórie kultovného aj moderného zneužívaniu peyotlu. Dnes už vieme, že zlučeninou zodpovednou za halucigenný efekt lofofór je predovšetkým alkaloid meskalin, ktorý je ovšem rovnako obsahuje minimálne 50 ďalších druhov kaktusov (Cereus, Trichocereus, Gymnocalycium, Opuntia, atď.). Dnes poznáme viac ako 60 alkaloidov z lofofór, najviac známe sú: tyramine, hordenine, mescaline, anhalinine, anhalaminae, anhalonidine, pellotine, anhalonine, lophophorine.
Nikto nevie, ako dlho je peyotl v Mexiku použivaný. Už po stáročia Indiáni severného Mexika a juhozápadu USA konzumovali peyotlové kaktusy. Možstvo antropologických a etnobotanických správ potvrdzuje, že peyotl bol a stále je používaný Indiánmi ako medicína, amulet a náboženská relikvia. V dobe podrobenia Montezumovej impérií španielskými conquistadormi patril kult peyotlu k najrozšírenejším náboženským rituálom v zemi. A práve odtialto pramení množstvo nejasností obecne označovaných ako "peyotlový komplex", ktorý sa týka väčšiny amerických kaktusových aj nekaktusových peyote rastlín, vykazujúcich halucigenných alebo psychoaktívnych pôsobení na ľuďský organizmus.
Lophophora williamsii var. caespitosa, asi vznikla po neustálych odrezávaním hlavičiek používaných
pri kultových obradoch
Peyotl (doslovný preklad: zámotok chrobáka) je najstarším halucinogenom Ameriky. Aztékovia používali označenie peyotl pre malého a nenápadného kaktusu Lophophora williamsii. Kaktusy, poznáme ich aj pod menom "meskalové gombíčky", obsahujú okrem ďalších triciatych alkaloidov halucinogenného meskalinu, ktorý spôsobí telesné pocity a duševnej pohody predvázané pestrofarebnými, kaleidoskopickými vidinami. Peyotl rastie len v Texasu a severnom Mexiku v extrémnych suchých a kamenitých púštnych podmienkach. Zbiera sa tradičným spôsobom, a to tak, že sa odreže len tá časť kaktusu, ktorá vyčnieva nad zemou, a hlavný koreň sa nechá nedotknutý v zemi, aby z nej mohli vyrásť ďalšie kaktusy. Sivozelená korunka peyotlu sa potom usuší alebo sa konzumuje surová, niekedy sa z nej uvarí čaj. Sušený peyotl si svoje účinky uchováva po celý rok, pretože aktívna látka je štabilná. Ako meskalové koláčiky sa sušené vrcholky peyotlu taktiež posielali do miest, kde kaktus nerastie.
Chemická vzorka meskalinu
Upozornenie! Použitie rastlín pestovaných v zbierkach vyvoláva silnú nevolnosť. Môže spôsobiť otravu a nie je vylúčená ani smrtelná otrava. Rastliny pestované v našich klimatických podmienkach pri nedostatočného slnečného svitu majú nízky obsah narkotického alkaloidu mezkalin, ale obsah ostatných nepriaznivo spôsobujúcich alkaloidov je dostatočné k vyvolavaniu nevolnosti až otravy. Rastliny naviac v stonkových šťavách obsahujú dlhospôsobiace systémové chemické prostreky používané na ochranu proti škodcom. Kým v domovine sú areály výskytu narkotického peyotlu a ostatných toxických druhov oddelené, v zbierkach sa pestujú vedľa seba. Rastliny môžu byť špatne určené a tiež dochádza k hybridizácii toxických a narkotických rastlín. Lophophora diffusa a Lophophora fricii obsahujú ako hlavný alkaloid pellotin, robí to 60 až 95% obsahu alkaloidov. Pellotin nemá halucinogenné účinky, je však výrazne neurotoxický. Otrava pellotinom sa podobá otrave strychninom. Smrteľnú dávku môže obsahovať jedna väčšia rastlina Lophophora fricii. Smrť nastáva behom niekoľkých hodín vo veľmi bolestných krčoch.
Výskyt rodu Lophophora
Skutočnú krásu a charakteristické znaky rastlín môžeme obdivovať len na starších, minimálne 20 ročných rastlinách. Zo semena vypestované jedince rastú pozvolna, lebo najprv celú svoju silu smerujú do koreňov, ktoré sú mohutné repovité útvary. Pred kvitnutím začínajú rastliny rýchlejšie rásť a vytvárať trichómy, ktoré na niektorých exemplároch sú veľmi nápadné a ozdobné. Práve pre pomalí rást a malé rozmery ich pozitívne hodnotia niektorí pestovatelia, lebo ani po čase nezaberú veľa miesta v petovateľskom zariadení a je možné nahromaždiť viac lokálnych foriem na malej ploche. Staré kusy majú vysokú zbierkovú a estetickú hodnotu.