Notocactus, južné krásavice.
Notokaktusy s plodmi. Rozkvitnuté notokaktusy.
Ďalšie fotky o rode Notocactus si nájdite vo Fotogalérii.
Názov Notocactus v preklade znamená južný kaktus, kaktus z juhu, najnovšie botanické systémy samostatnosť rodu Notocactus však neuznajú, ale všetky známe druhy zaraďujú do veľkorodu Parodia, s ostatnými príbuznými rodmi ako sú Brasilicactus, Eriocactus, Wigginsia atď. (Na túto tému pripravím samostatný článok pod názvom Parodia kontra Notocactus). Počet popísaných druhov, variet, foriem a odrôd notokaktusov je obrovské množstvo. Okrem popísaných poznáme stovky ďalšie rastliny, ktoré patria do tohto rodu, ale ešte noboli botanicky spracováne a správne zaradené do tvarových skupín.
Bohatstvo foriem je spôsobené obrovskou plochou výskytu rastlín. Môžeme sa s nimi stretnúť prakticky od tých častí Brazílie, kde sa na juhu končí oblasť súvislých lesov a mokradí, až po najjužnejšiu časť Patagónie v Argentíne. Z východu je to hranica Atlantického oceána, na západe sa nachádzajú pri predhorí Ánd. Je to veľký areál s rôznými klimatickými podmienkami. Napriek tomu existuje jeden spoločný znak pre všetky notokaktusy, a to, že uprednostňujú nižiny, prípadne nižšie kopce, nikdy sa nenachádzajú vo vyšších nadmorských výškach. Tento priestor prenechávajú pre "sesternice" z rodu Parodia.
Notokaktusy nepatria medzi najväčšie kaktusy, maximálny priemer je okolo 30 cm, len ich výška môže byť trochu väčšia. Ich tvar je diskovytý, guľovitý, alebo krátko cylindrický. Niektoré druhy odnožujú sporadicky, niektoré vytvárajú veľké skupiny. Stonka je rozdelené do súvislých 5-50 kusov rebier. Hrany rebier môže byť rozložené na drobné bradavkovité útvary, alebo majú hladký povrch. Areoly sú počiatku vlnaté, ale časom sa vlna stratí a staršie, spodné areoly sú vždy holé. Tŕne sú väčšinou tenké, ohebné, len pri niektorých druhov sú silnejšie a dlhšie. Delíme ich na stredové a okrajové. Okrajové sú v areole rozložené paprskovito, väčšinou sumerne. Ich farba môže byť priesvitná, sklovitá, biela, žltá, červená, hnedá a kombinácia rôznych farebných odtieňov. Počet okrajových tŕňov v areole je rôzny aj v rámci taxónu, ako aj jednotlivca, je ich 10-50 kusov. Stredové tŕne sú vždy silnejši a dlhšie, sú rozložené v strede areole, buď kolmo, vo dvojici, alebo v prípade 4 kusov do kríža. Ich farebná škála je podobná ako pri okrajových, ale v areolách sú tmavšie a silnejšie ako okrajové. Dĺžka všetkých typov tŕňov je od 1mm do 40 mm.
Kvety sú stredne veľké alebo veľké, nálievkovité, väčšinou sú žlté, ale môžu byť biele, oranžové, červené, fialové a purpurové. Do 60-tych rokov minulého storočia poznali len dva druhy s červeným kvetom, od tej doby ich počet je už niekoľko desiatok a každý rok sú zaznamenané ďalšie nálezy. Kvety sa objavujú v blízkosti temena z najmladších areol. Doba kvitnutia je taktiež rôznorodé, ale hlavné obdobie kvitnutia je jar a začiatok leta. Sú medzi nimi samoopelivé kvety, v takom prípade stačí bliznu opeliť vlastným peľom, alebo sa kvety spontánne premenia na plod. U cudzoprašných druhov potrebujeme dvoch jedincov toho istého druhu, ale exepláre nemôžu byť z rovnakého klónu. Plod je toboľka, alebo bobuľa, ktorá sa v zrelosti predĺží, alebo vyschne. Semená sú typické, asi 1-2 mm v priemere, tmavej farby. Počet semien v plode môže byť od 1 až do vyše 100 kusov, podľa úspešnosti opelenia a pochopiteľne podľa druhov.
Obrovský areál rozšírenia notokaktusov predurčuje vzniku širokého spektra rôzných niké v prírode. Porovnajme len teplé územia Brazilského štátu a argentínsku Patagóniu, kde v zime teploty môžu dosiahnúť aj veľmi nízke hodnoty pod nulou, alebo prímorskú, ustálenu klímu a rýchlo sa meniace počasie pod nohami Ánd! Človek sa snaží rôznorodosť rastlín potlačiť a v rozličných kultúrach pestovať rôzne druhy rovnakým spôsobom. Zdá sa, že tento postup funguje, lebo tieto rastlinky sú zastúpené skoro v každej zbierke v najrozličnejších formách. Darí sa im v nich, pekne rastú, krásne a bohato kvitnú a vytvárajú plody so zrelými semienkami, ktoré sú klíčivé a semenáče síce pozvoľna, ale predsa dospievajú. Pri hľadaní spôsobu pestovania musíme vždy vychádzať z tých podmienok, ktoré máme k dispozícii. Nikdy sa nám nepodarí napodobniť iných i keď dotyčný má prekrásne rastliny, pretože naše podmienky nie sú rovnaké, ba ani podobné!
V prvom rade si musíme zistiť svetlosť nášho stanovišťa. Pravdou je, že v prírode vyhľadávajú skôr tienisté stanovištia, ale málokto vie, že tam má slnko až trikrát silnejšiu intenzitu ako u nás. Kaktusy milujú slnko, notokaktusy tiež. Na svetlo a slnko ich musíme privykať postupne, aby sa nepopálili. Na túto skutočnosť treba dbať hlavne po dlhšom zimovaní v úplnej tme a teplote okolo 10-12 stupňov C. Dôležitým faktorom pri pestovaní je aj zálievková voda. Tá musí byť vždy čistá, dostatočne mäkká a tej istej teploty ako okolie rastlín pri zálievke. Prvá jarná zálievka môže byť aj teplejšia a môžeme k nej dodať pár kvapiek saponátu (Jar), aby sa z rastliniek zmyli nečistoty, ktoré sa na nich usadili počas zimy. Čas prvej zálievky určíme vždy podľa počasia a podľa neklamných známok prebudenia vegetácie v zbierke - pučanie kvetov alebo prvé tŕne. Ďalšiu zálievku dožičíme rastlinám až vtedy, keď ich zemina úplne vyschne. Táto je najdôležitejšia rada pri pestovaní sukulentných rastlín a predsa veľa ľudí ju nedodrží. Stále mokrá zemina znamená vo väčšinom prípade istú smrť pre rastliny.
Pre notokaktusov pripravíme trochu humóznejšiu zeminu ako v prípade pre kaktusy zo severu. Substrát môže obsahovať aj rašelinu, v podobnom pomere pridáme piesok, štrk zo zrnitosťou do 5 mm, obyčajnú záhradnú zeminu, perlit, antuku, prípadne iné bežné prísady. Jedinou podmienkou substrátu je, aby hodnota kyslosti nepresiahla pH 4,5-5,5 a aby bol priepustný. Na sadenie používame vždy primerane veľké nádobí, a to buď plastové, alebo z glazúrovanej keramiky. Presádzame vždy len podľa potreby a to až v tom prípade, keď rastliny prerastú obvod črepníka. Občas, asi 2-3 krát v sezóne môžeme im dodať aj plnohodnotné umelé hnojivo.
Skleníkovú kultúru moc nemajú radi, lepšie sa cítia vonku vo voľnej kultúre alebo v pareniskách. Pokiaľ ich pestujeme vonku, počas dlhotrvajúcich dažďov ich chránime a zakryjeme ich fóliou alebo iným vhodným materiálom. V skleníku pestované exempláre musíme aj tieniť, tento spôsob pestovania sa prejaví na vzľade rastlín. Nenormálne sa predĺžia, rastliny vyzerajú ako by boli "unavené" a strácajú vlastne prirodzený habitus. Teda sú stvorené pre sukulentárov, ktorí nemajú vymoženosť vo forme skleníka! Určite majú miesto v každej zbierke, lebo dobre pestované notokaktusy sú pestrofarebné, lesklé a ochotne kvitnú v každom roku.
Nebudem vymenovať všetky popísané a nepopísané taxóny, lebo by to potrebovalo miesto na niekoľko desiatok strán! Doporučujem preštudovať Fotogalériu rodu Notocactus, tu si môžete porovnávať a vybrať námety na rozšírenie zbierky s týmito rastlinami.