Výskyt a rozšírenie sukulentov v prírode.
Sukulentné rastliny žijú okrem Antarktídy na každom kontinente našej Zemi. Výskyt sukulentov sa nedá vymedziť jednoznačne. Sú oblasti, kde by sme mohli očakávať sukulenty, ale tam domorodé sukulenty rastú len výnimočne. Takou oblasťou je Austrália, ktorá má púštny, alebo polopúštny charakter, napriek tomu sa tu pôvodné tučnolisty vyskytujú v malom počte. Dovlečené kaktusy a iné sukulenty tu rastú znamenite, ba začiatkom 20.-teho storočia spôsobili ekonomickú katastrófu, podmienky pre ne boli vynikajúce. Zastaviť enormné šírenie týchto "burín" dokázali len prirodzený škodcovia, dovezený z ich domoviny.
V pravých púštiach, akou je Sahara, nájdeme len pár druhov sukulentov. V oblastiach s polopúštnym charakterom je výskyt sukulentov obrovský. Také oblasti nájdeme v Južnej Afrike, na Madagaskari, v Mexiku, alebo v Južnej Amerike. Európa a Ázia je chudobnejšia na pravé sukulenty, ale v krajinách stredomoria sa rozšírili dovezené kaktusy, agáva a iné rastliny z čeľade poľudovníkovitých.
Prečo je to tak vieme jednoducho vysvetliť. Naša Zem vždy prechádzala obrovskými zmenami, premenami, ktoré určité krajiny celkom zničili, iné mali periodiká kedy boli zmeny nepatrné, takže vývoj tu bol pomalí a rovnomerný. Ďalším faktom je, že rastliny si našli aj iný spôsob prežitia ako je sukulencia, jednoducho sa zbavia prebytočných orgánov počas suchého obdobia, ako sú napr. listy, alebo konáre. Zostanú na žive len hlavné orgány rastliny.
Ďalšou prekážkou pre sukulenty sú aj dlhotrvajúce zimy s veľkými zrážkami vo forme dažďov alebo snehu, pri nízkych teplotách ich korene nepracujú a stála vlhkosť ich zničí v každom prípade. Ideálnym prostredím nie sú ani súvislé rastlinné spoločenstvá, ako sú pralesy, oblasti mangrove, alebo severné lesy. Pochopiteľne vždy sú výnimky. Neočakávane môžeme natrafiť na sukulenty aj v podmienkach, ktoré podľa definície tučnolistosti by tam nemali čo robiť. Napr. v Himalájách vo výškach nad 4 000 metrov rastú orchideje z rodu Pleione, ich druhy vytrvávajú v zime aj u nás, ale v lete ťažko nesú vysoké teploty.
Najviac sukulentných čeľadí, rodov a druhov žije v Južnej Afrike, ich počet môže vysoko prekročiť 10 000 druhov a v súčastnosti bolo v týchto končinách popísaných asi 3 000 taxónov. Najbohatšími čeľaďmi sú kozmatcovité (Mesembryanthemaceae, niekedy označené ako Aizoaceae), šruchovité (Portulacaceae), hvezdnicovité (Asteriaceae), kakostovité (Geraniaceae), atď.
Ďalšia oblasť, kde je mimoriadne veľký počet endemických sukulentov je ostrov Madagaskar. Na južnej a západnej časti ostrova žijú rastliny z rodov Aloe, Pachypodium, Adenium, Euphorbia atď. Všetky madagarské druhy patria medzi prísne chránené rastliny, zároveň sú medzi zberateľmi obľúbené a hľadané.
Na Americkom kontinente sa sukulenty vyskytujú skoro všade. Našli si útočisko vysoko v horách, pri pobreží morí, v suchých aridných oblastiach alebo v korunách stromov ako epifytné rastliny. Najviac sukulentov je z čeľadí kaktusovitých, ktoré pôvodne žili len na tomto kontinente. Na druhy bohaté sú čeľade: Agavaceae, Crassulaceae, Euphorbiaceae.
Aj na Slovensku žijú sukulentné rastliny, hlavne z rodov Sempervivum (skalica, skalná ruža), Sedum (rozchodník). Niektoré druhy z týchto rodov sa využívali ako liečivé rastliny, údajne sa niektoré aj konzumovali. Druhy skalnice sa vysádzali na murované ploty a strechy príbytkov, aby do nich neudrel blesk. Aj český názov rastlín, netřesk, vznikol podľa tejto povery.
Sporadický výskyt sukulentov na iných častiach našej Zeme je pochopiteľný, pretože vhodné podmienky pre tučnoosé a tučnolisté rastliny sa môžu vytvoriť kdekoľvek, napr. aj súvislých hustých pralesoch. Stačí jedna skala, ktorá nemá dostatok zeminy na uchytenie stromov alebo krov a voda odtečie za pár hodín. Cestovatelia a vedci často robia prekvapujúce objavy ešte aj v súčastnosti.