Echinocactus grusonii, vonku pestovaný, kvitnúci jedinec
Synonymá: Echinocactus aureua Meyen ex Pfeiffer, Enum. Cact., p. 68,1885, Ecinocactus grusonii Hildmann var. albispinus nom. inval., The Cactaceae, p. 503, 1981, Echinocactus grusonii Hildmann var. subinermis nom. inv., The Cactaceae, p. 505, 1981, Echinocactus grusonii Hildmann var. intertextus nom. inv., The Cactaceae, p. 505, 1981, Echinocactus grusonii Hildmann var. horridus nom. inv., The Cactaceae, p. 505, 1981. Existujú ďalšie mená, o ktorých Britton a Rose predokladali, že by mohli patriť k Ehinocactus grusonii, napr. Echinocactus cornacanthus Scheidw., 1841, alebo Echinocactus galeottii Scheidw., 1841, ale si K. Schumann myslel, že patrí skôr k Echinocactus ingens. O týchto názvoch ale dnes máme len málo informácie, aby sme si istotou potvrdili jednu z oboch alternatív.
Prekl. názvu: grusonii = druh bol pomenovaný na počesť nemeckého pestovateľa kaktusov, pána Hermana Grusona (1821-1895), ktorý vlastnil známu zbierku kaktusov v Magdeburgu.
Variety a formy: Echinocactus grusonii je iste najpredávanejším kaktusom, v pestiarniach na celom svete ich bolo vypestované milióny kusov, a tak nie je divu, že časom boli vyselektované atraktívne odchýlky (kultivary). Iste najznámejšou je bielotŕnná forma označovaná ako varieta albispinus, ďalej je pomerne rozšírená beztŕnná var. subinermis, ale aj silne a dlho otŕnená var. horridus a var. intermedius s jedným, výrazným stredovým tŕňom. Tieto vlastnosti si rastliny ponechávajú aj v ďalších generáciach výsevov. Je tomu za to tak, že kvety Echinocactus grusonii sú samosprášne (k opeleniu dôjde vlastním pyľom). Uvedené mená boli publikované Japoncom Y. Ito (The Cactaceae, p. 503-505, 1981), avšak mená sú nomenklatoricky neplatné (nomen invalidum) pretože neboli uložené ich typy.
Echinocactus grusonii, typické kvety a postupný vývoj pukov
Popis: Stonka je jednotlivá, spočiatku plocho guľovitá, neskôr aj krátko stĺpovitá, viac ako 1 m vysoká a 1 m široká, temeno husto pokryté mladými tŕňmi a belavou vatou, pokožka svetlozelená, rebrá početné, výrazné a úzke, korene vláknité, šikmo dolu rozložené. Areoly veľké, vlnaté, asi 10 mm od seba vzdialené. Stredové tŕne obvykle 4, šikmo z areoly postavené, asi 100 mm dlhé, žlté. Okrajové tŕne v počtu až 10, lúčovito okolo areoly rozložené, až 50 mm dlhé, žlté. Kvety malé, 40-60 mm dlhé, asi 50 mm široké, kvetná trubka oblá, porastená množstvom šupiniek. Plod guľovitý, s tenkou pevnou stenou, až 20 mm veľký, sprvu s hustou vatou, neskôr holý. Semená drobné, až 1,5 mm veľké, hnedé, lesklé.
Echinocactus grusonii f. (var.) albispinus
Výskyt: Echinocactus grusonii rastie v mexickom štátu Quéretaro, v okolým prehrady Presa de Zimapan. Práve táto prehrada bola príčinou zániku veľkej časti areálu druhu, ktorý bol rozložený na strmých strániach veľkého, dnes zatopeného údolia, neďaleko osady Vista Hermosa (Krásna Vyhliadka). Reppenhagen spomína o Villa Hermosa, čo je zrejme omyl, ale na niektorých mapách najdeme taktiež meno Buena Vista. Pozostatky rastlín obývajú miesta na strániach a vápencových, často aj veľmi strmých skalách nad prehradou. Cestovatelia rád fotografujú jeden veľký trs, ktorý má asi 7 hláv a rastie na strmej skále, nad cestou medzi dvoma tunelmi vysoko nad prehradnej hrádzi. V knihe Las Cactacéas de Mexico je uvedené, že Echinocactus grusonii by mal rásť taktiež v štáte San Luiz Potosí, ale nález v tejto časti Mexika by dnes celkom istotne vyvolal (kaktusársku) senzáciu. Čo sa týka geografickej vzdialenosti, nebolo by to nič mimoriadného, Hranice SLP je od obecne známeho areálu rozšírenia vzdialené len asi 80 km. Echinocactus grusonii ale nie je rastlinou, ktorá by sa dala ľahko prehliadnuť, takže informácie prírodného výskytu v SLP možno pochybovať. I keď na druhej strane zavlečenie a splanenie (alebo zdomácnenie) tohto kaktusu bárskde v teplom klimate Mexika by zrejme bolo možné. Je tak odolný voči odlišným podmienkam, že je čudné, že jeho prírodzený areál v údolí Rio Tula je tak plošne obmedzený. Je to určite ovplinené aj tým, že jeho plody nie sú vhodným krmivom pre vtáky, ktoré by semená určite rozniesli do väčšich vzdialeností, takže sú šírené skôr mravcami, prípadne vyplavované vodou a splavované po svahu dolu.
Echinocactus grusonii f. (var.) curvispinus Echinocactus grusonii f. (var.) intermedius
Najnovšie informácie hovoria taktiež o nálezoch Echinocactus grusonii v okolí San Juan de Capistrano, v mexickom štáte Zacatecas, na svahoch Sierra Huitcholes, čo je asi vzdialene od typovej lokality viac ako 500 km vzdušnou čiarou. Na tomto mieste žijú pôvodné indiánske kmene, ich príslušníci sa pred tým vydávali na zber Lophophora williamsii, a dodnes s toutou drogou pri svojich rituáloch (legálne) praktizujú. Pretože ale zo svojích "lovíšť" lofofory taktiež prenášali a úspešne sa pokúsili o jej kultúru a namnoženie v okolitej prírode, privedie nás k špekuláciam, že o to isté sa pokúsili s týmto veľmi ozdobným echinokaktusom. Nebolo by to ani veľmi obtiažne, z kultúra vieme, že sa jedná o rastlinu veľmi nenáročnú a na svoje životné podmienky dobre prispôsobujúcu.
Echinocactus grusonii f. (var.) albispinus Echinocactus grusonii f. (var.) subinermis
Pestovanie: Echinocactus grusonii je určite najrozšírenejším kaktusom v zbierkach, ale aj okenných parapetoch pestovateľov, ktorí sa o kaktusy inak nezaujímajú. Aj takým neskúseným pestovsteľom sa kultúra darí, napriek tomu, že zanedbávajú mnohé podmienky, dôležitých pre správny vzhľad tejto rastliny. U niektorých vývin gruzóna, ktorý je pestovaný po celý rok v teple a vlhku, blízko a okna, ale skôr v polostínu vo vnútri bytu, je boj o život. Rastlina je stĺpovitá, areoly riedke a tŕne tenké, pokožka je žltozelená, ale rastlina žije a odhodlane sa bráni smrtiacim vplivom nehostinného prostredia.
Pre krásny vhľad rastliny je potrebné jej poskytnúť čo najviac slnka a horka, v dobe vegetácie na jar a v lete spotrebuje dostatok vody a niekoľkokrát do roka aj prihnojenie s niektorým z plnohodnotných hnojív, napríklad Kristalon Plod a květ. Ovďačí s hustými, silnými, svietovo zlatožltými tŕňmi, rychlým rastom a plocho guľovitým tvarom. Žiaľ, na to, aby vykvitla, u nás potrebuje dostatočný počet slnečných dní a potom môžeme počut aj správy o tom, že sa v našich zbierkach tu a tam volakomu vykvitla. O jej popularite medzi ľuďmi svedčia vzniknuté ľudové názvy, podľa ktorých si pýtajú v kvetinárstvach laici túto rastlinu, nikdy nie podľa botanickeho názvu, ale ako "zlatá guľa", alebo aj usmevom "svokrová stolička".
Echinocactus grusonii, detail pukov a kvetov, v suchom kvete sú plody
Poznámky: Spolu so zavodnením údolia pod vodou zmizli aj milióny týchto rastlín. Zanedlho sa zdvihla vlna kritiky, ne nich reagovala napríklad pani Helia Bravo a Sánchez Mejorada, ktorí v knihe Las Cactáceas de Mexico písali o tom, že lokalita bola zdecimovaná viac komerčným zberom, ako vinou štátnej haspodárskej činnosti. Tento argument ťažko obstojí, a to hneď z dvoch dôvodov. Jednak rastliny na pomerne neprístupných miestach sú komerčne naprosto nezaujímavé, jednak školkárska produkcia (aj dospelých a teda kvetuschopných) bezvadných rastlín ponúkajú grusony za omnoho nižšie náklady a vo veľkom výbere. O tom čudnejším je fakt, že Echinocactus grusonii je zaradený do zoznamu ohrozených rastlín, čo má taktiež vpliv na obmedzovanie obchodu s týmito rastlinamy, na kontrolovaný prechod cez niektoré hranice, cezhraničný pohyb je závislý na administratívnej činnosti vybavovynia rôznych povolenia dovozov a vývozov, často doprevádzaný so stupidným pohľadavkám úradov na to, aby vývozca a dovozca doložili, že dovozom alebo vývozom kultúrnych rastlín nebude ovplivnený stav prírodnej populácie.
Nie je iný kaktus, o ktorom by bolo popísané toľko papierov. Je to neuveriteľné, ale Unger vo svojom monografií o guľovitých kaktusoch severoamerického kontinentu uvádza viac ako 500 literárnych zdrojov, v ktorých sa o Echinocactus grusonii píše.