Synonymá: Echinocactus williamsii Lem. ex SD., Proc. Amer. Acad. III, p. 259-311, 345-346., 1854, Echinocactus rapa Fischer a Meyer ex Regel, Sert. Petr. Icon. Plan.:13., 1869, Ariocarpus williamsii Voss, Villmorin Illustrierte Bluemengartneri.:368., 1872, Anhalonium williamsii (Lem.) Ruempl., Handb. Cact. ed. 2: 233., 1885, Anhalonium lewinii Henn., Gartenflora. 37: 410., 1888, Mammillaria williamsii (Lem.) Coult., Contr. U. S. Nat. Herb. 2: 129, 1891, Lophophora willimsii lewinii Coult., Contr. U. S. Nat. Herb. 3: 131., 1894, Lophophora lewinii Rusby, Bull. Pharmacy. 8: 306., 1894, Echinocactus lewinii Henn., M. f. K. 5: 94., 1895, Mammillaria lewinii Karsten, Deutsch. Fl. ed. 2: 457., 1895, Lophophora lewinii Thompson, Rep. Mo. Bot. Gard. 9: 133., 1898, Echinocactus williamsii "Hylaeid betta" anhalonica Sch. K., Bot. Jahrb. 24: 567., 1898, Echinocactus williamsii "Hylaeid alfa" pellotinica Sch. K., Bot. Jahrb. 24: 567., 1898, Echinocactus williamsii var. anhalonica Rouh., Le Peyotl, p.70., 1927, Echinocactus williamsii var. pellotica Rouh., Le Peyotl, p.70., 1927, Echinocactus williamsii pseudo Lewinii Thompsonii Rouh., Les Cact. Med.:44., 1929, Echinocactus williamsii pseudo Lewinii hortulorum Rouh., Les. Cact. Med: 44., 1929, Lophophora williamsii var. cristata Hougt., C. S. J. US. 2: 490., 1931, Lophophora caespitosa Krzgr., Verzeichnis.: 9., 1935, Lohophora texana Frič ex Roeder, Kaktkd., 5: 190., 1937, Lophophora williamsii var. decipiens Croiz., Des., Pl. Life. 16: 44., 1944, Lophophora williamsii var. pentagona Croiz., Des., Pl. Life. 16: 44., 1944, Lophophora williamsii var. pluricostata Croiz., Des., Pl. Life. 16: 44, 1944, Lophophora echinata Croizat., Des. Pl. Life, 16: 44., 1944, Lophophora williamsii var. caespitosa Y. Ito, Cacti: 96., 1952, Lophophora williamsii var. texana Krzgr., Die Cactaceae V: 2895., 1961, Lophophora lutea var. texana (Frič ex Krzgr.) Backbrg., Die Cactaceae V: 2901., 1961, Lophophora williamsii var. echinata Bravo, Cact. Succ. Mex., 12: 12., 1968. A ďalšie a ďalšie názvy, na objem jednej knihy.
Prekl. názvu: williamsii = C. Williams, pestovateľ a zberateľ, Hendon, Anglicko.
Variety a formy: Na rozsiahlom území Mexika a južných štátov USA sa vyskytuje toľko rôznych tvarových premien, že stále neskončí diskuzia o tom, či je to rod monotypický alebo nie. Urobiť jednoznačnú a určitú hranicu medzi súborov znakov je veľmi ťažké. K varietam Lophophora williamsii sú najčastejšie pripočítané: var. decipiens Croiz., menšia rastliny (do 60 mm) s väčším počtom (11) špirálovitých rebier, rozdelených do kúželovitých hrbolov, var. pentagona Croiz., s 5 širšími, nezretelnými rebrami a širším kvetom, var. pluricostata Croiz., niekedy odnožuje, s 10-13 rebrami, splývajúcimi hrbolami a menším kvetom, var. texana (Frič ex Kreuziger) Backeberg, ktorá má až 14 rovných, splývajúcich rebier. Habermann ale upozorňuje na to, že niekedy možno takýchto znakov týchto "variet" nájsť aj na rôznych exemplárov toho istého trsu. Ani var. caespitosa nemôžeme považovať za skutočnú varietu. Rastliny silne odnožujú a vytvárajú trsy drobných stoniek, asi v dôsledku vytrvalého vegetatívneho množenia.
Táto rastlina má 5 rebier, takže by sa mala volať Lophophora williamsii var. pentagona (priemer 50 mm)
Popis: Stonka je modrozelená, zo silným repovitým koreňom, neskôr odnožujúca a vytvára trsy, guľovitá, v starobe až krátko stĺpovitá, 50-70 mm vysoká a 40-80 mm široká. Má až 13 rebier, ktoré sú ploché, len nezretelnými hrbolami, areoly sú 3-15 mm od seba vzdialené, kruhovité, 1-3 mm široké, so vzpriamenými, 8-10 mm dlhými, nažltlými, špinavosivými alebo bielymi chomáčikmi chlpov, ktoré na temeni stonky splývajú dohromady. Tŕne u dospelých rastlín chýbajú, len u veľmi mladých semenáčikoch sa objavujú krátke, sotva 1 mm dlhé, perovité tŕne. Kvety sú samosprašné, asi 12-15 mm široké, perikarpel je holý, receptakulum s riedkymi zelenými šupinami, okvetné listky riedke, svetle ružové alebo biele, často s tmavším vnútorným prúžkom, nitky biele, prašníky tmavožlté, čnelka je biela s 3-4 bliznovými lalokmi. Plod kyjovitý, až 10 mm dlhý, holý, červený, obsahuje vajcovité, asi 1-1,5 mm široké čierne, matné semená so stlačeným hilom.
Charakteristické rebrovanie a veľkosť taxónu Lophophora williamsii var. pluricostata (priemer 120 mm)
Výskyt: Rozsiahle územie Mexika v štátoch Chihuahua, Coahuila, Nuevo León, Tamaulipas, San Luiz Potosí, Zacatecas, Durango, ďalej potom v USA v štáte Texas a na juhu Nového Mexika.
Pestovanie: Veľmi priepustný, čisto minarálny substrát, len málo humusu. Vyžaduje teplé, slunné letné stanovisko, ale na jar je ju potrebné chrániť proti popáleninám. Zalievať uvážlivo a najlepšie je podmáčanie. Zimovať v absolútnom suchu, pri teplotách 8-10 stupňov Celzia. Najčastejšie sa rozmnožuje zo semien, ale aj odnožami, ktoré pri opatrnej manipulácii dobre zakoreňujú.
Lophophora williamsii var. caespitosa, táto forma vznikla asi v prírode, kde domorodci pravidelne
poodrezávali najväčšie hlavičky, ktoré potom využívali pri kultových obradoch.
Poznámky: Je to slávna, čarodejstvom opradená rastlina, o ktorej by sa dala napísať objemnú monográfiu. Nemá tŕne, ale pred bylinožravcami ju účinne chránia rôzne chemické slučeniny. Zatiaľ rozlišujeme asi 30 rôznych alkaloidov, z ktorých hlavný podiel tvorí mezkalin. Práve tejto látky sa pripisujú významné halucinogenné účinky, spojené medzi inými zo zrakovými vidinami. Lophophora williamsii vďaka tomu má celú radu mien: "suchá whisky", "diablov koreň", "mezkalinový gombíček". Indiáni ju nazývajú "peyotl" alebo "hikuli", uctiovaná bola ako božstvo a použili ju pri náboženských rituáloch. Dnes je vo svojej domovine na zozname narkotík a každému zberateľovi v Mexiku alebo USA, u koho ju najdú, hrozí vezenie. U naších kultúrnych rastlinách neboli narkotické účinky dokázané a môžeme ich pestovať bez strachu.
Rebrá rozložené na výrazné hrboly sú typické pre Lophophora williamsii var. texana (priemer 120 mm),
na tejto rastline vyčínali myší, ktoré pri hľadaní plodov a semien celkom zničili vatové chumáčiky
na temeni, pritom poškodili aj povrchovú ochrannú voskovú vrstvu
Pripomienky: Lofofóry pestujem už 50 rokov, nikdy som nemal s nimi problém, pokiaľ mali minimum starostlivosti, vegetovali dobre. Jedine sa skoro na jar ľahko spália, ale postupným privykaním bez problémov prekonajú toto obdobie. Môže sa stať, že v uzavretom priestore pestované jedince sa uvaria vo "vlastnej šťáve", preto ich radšej uložme tak, aby sa dostali k čerstvému vzduchu, ako aj slunečnému svitu. Semien v jednom plode je málo (1-5 kusov), ale už aj nedospelé kusy kvitnú pravidelne a nakoľko kvety sú samoopelivé, môžeme mať za jednu sezónu z jednej rastliny až 100 zŕn. Semenáče rastú pozvolna ale nie je treba ich vrúbľovať, lebo navrúbľované exempláre rastú moc bujno a časom začnú aj bohato odnožovať. Na jar prvú zálievkovú vodu podáme opatrne, lebo keď majú odrazu moc vody, napijú sa až tak, že praskne im pokožka na jednu celú stranu stonky. Takéto otvorené rany sú cestami pre rôzne infekcie, ktoré môžu rastlinu skoro zahubiť. Neskôr im nevadí ani predávkovanie vodou, spotrebujú len toľko, koľko práve potrebujú. Skutočné parametre, habitus si získajú len keď majú 10-20 rokov, ba niektoré formy ako napr. var. pluricostata až po 25 rokov! Staré, charakteristické jedince teda majú vysokú zberateľskú hodnotu.