Synonymá: Chilita boolii (Lindsay) F. Buxbaum., Sukkde. (SKG.), V: 17., 1954, comb. nud.,
Prekl. názvu: boolii = druh bol pomenovaný podľa svojho objaviteľa Herbertovi Boolovi z Phoenixu v Arizóne, USA.
Variety a formy: Variety ani formy neboli popísané. Tento druh je uniformný, rastliny nevykazujú žiadne podstatné odchýlky.
Na fotke sa dajú dobre rozlišiť všetky detaily rastliny, čerstvé puky, kvety ba aj zbytky plodov, ktoré
sú v stonke medzi bradavkami (čierne útvary pod pravým kvetom)
Popis: Stonka je drobná, skoro guľovitá, 35 mm v priemeru, spravidla jednotlivá, len občas odnožujúca, epidermis svetlozelená až sivo modrozelená. Koreň je krátky, repovitý. Bradavky sú oblé, v radoch 5 : 8, areoly sú okruhlé, asi 2 mm v priemeru, s trochou bielou krátkou vatou, axily sú spočiatku mierne vlnaté, neskôr holé. Okrajové tŕne tenko ihlovité, biele, až 15 mm dlhé, v počte 20, lúčovito rozložené, jeden stredový tŕň, odstávajúci, až 20 mm dlhý, silne háčkovitý, je silnejší ako sú okrajové, u bázy žltavý, smerom k špičke plynule tmavšie, u háčku skoro tamvohnedý. Kvety početné, veľké, široko otvorené, asi 25 mm dlhé a 25-40 mm široké. Farba kvetov je purpurovoružová, tyčinky sú svetlo lila ružové, prašníky sýte žlté, blizna so siedmymi dlhšími lalokmi svetlozelená. Svetlozelené puky vyrastajú skoro na jar z axíl okolo temena. Plody oranžové a žltavé, 15-30 mm dlhé, semené sú čierne.
Výskyt: Nálezisko typu je v Mexiku v štáte Sonora, San Pedro Bay, južne od San Carlos Bay. Celá táto oblasť je mimoriadne suchá a teplá.
Tvrdo pestované, staré exempláre majú husté uzatvorené otŕnenie pripomínajú rastliny z prírody
Pestovanie: Rastie dobre na vlastných koreňoch pri dostatku priameho svetla a tepla v dobrom priepustnom substráte a pri mienej zálievke. Za chladu vo vlhkom substrate ľahko uhníva od koreňov, preto sa často pestuje ako vrúbľovaná. Takéto rastliny rastú rýchlejšie, už ako trojročné semenáče kvitnú. Rastliny na vlastných koreňoch sú ale krajšie, hustejšie a drobnejšie a práve preto vyniknú veľké kvety. Kvitne ochotne a opakovane od jari do neskoreho leta. Zimovanie pri 10-12 stupňov Celzia (ale nikdy pod 8 stupňov), radšej svetlejšie vzhľadom k pomerne skôreho nasadenia pukov. Rozmnožujeme ju hlavne výsevmi, odnožuje len výnimočne. Vrúbľovať treba len malé semenáče, ktoré sú veľmi citlivé. Neskôr lepšie ju pestovať na vlastných koreňoch.
Poznámky: Okolo roku 1952 bola niektorými záhraničnými firmami rozšírovaná pod menom Mammillaria buxbaumiana. Podľa Huntovho rozdelenia mamilárií z roku 1971 patrí do podrodu Mammillaria, sekcia Hydrochylus (s vodovou telesnou tekutinou), séria Ancistracanthae. Táto séria je ďalej rozdelená na štyri skupiny a niekoľkých samostatne stojácich druhov. Mammillaria boolii je zaradená do skupiny spolu s Mammillaria dioica, louisae, blossfeldiana, ("Bartschella") schumannii a ďalšie. Najblizšia príbuzná a podobná je Mammillaria insularis z ostrova Ventana a polostrova Baja Californis (Los Angeles Bay), ktorá sa odlišuje tmavými stredovými tŕňmi a repovitým koreňom. So svojím vzhľadom je však veľmi chrakteristická a teda ľahko identifikovateľná.
Pripomienky: Dospelé rastliny keď dosiahnu veľkosť popisu, nenaberajú si na veľkosti. Koľko novej hmoty sa vytvorí v temeni, toľko sa uberie na spodnej časti rastliny. Nemajú krátku životnosť ako to poznáme u niektorých ďalších veľkokvetých druhov. Moje staré kusy majú viac ako 30 rokov a stále sú životu- a kvetuschopné. Semenáča sú veľmi citlivé, ťažko ich dostaneme na vlastných koreňoch do kvitnutia.