Pediocactus bradyi
Synonymá: Toumeya bradyi (L. Benson) Earle, Cacti of the southwest, 2: 97, 1963, Pediocactus simpsonii (Engelmann.) Br. et R. subsp. bradyi (L. Benson) J. J. Halda, Acta Mus. Richnov., sect. natur., 5: 13, 1998, Puebloa bradyi (L. Benson) Doweld, Sukkulenty 1(2): 22, 1999,
Prekl. názvu: bradyi = L. C. Brady, geológ a prírodovedec, ktorý rastlinu objavil pri hľadaní fosílie v roku 1958. Miestne meno: Marble Canyon Cactus.
Variety a formy: Ide o štabilný taxon s obmedzeným areálom výskytu a minimálnou variabilitou, ktorá je vymedzená popisom.
Pediocactus bradyi, vrúbľované na Echinocereus viridiflorus
Popis: Stonka jednotlivá, vzácne vichlavá, zelená, pologuľovitá až oboválna, 35-55 mm dlhý, 25-59 mm široký, bezrebrová, s povrchom rozloženým do oválnych bradaviek, areoly eliptické, 1,5-3 mm dlhé, asi 1 mm široké, pokryté hustými, belavými až žltavými vlasmi. Tŕne husté, takmer zakrývajú stonku, Stredový chýba, alebo vzácne 1-2 kusy, okrajové biele, žltavé, hladké, obvykle v počtu 14-15 (6-18), takmer pektinátne usporiadané, skor priame s ľahko dolu zahnutou špičkou, šídlovité, v priereze skoro kruhovité a so stltenou základňou, 3-6 mm dlhé. Kvet 15-30 mm široký, 15-22 mm dlhý, vonkajšie okvetné listky bledožlté so zelenavým až purpurovým stredovým prúžkom, vnútorné okvetné listky bledo slamovožlté, nitky žlté, prašniky zlatožlté, blizna bledo slamovo žltá rovnako ako 8 bliznových lalokov. Plod tupo kuželovitý, hladký, zasychajúci, spočiatku zelený, potom hnedavý, 6 mm dlhý, 7 mm široký, pozdĺž praskajúci v zralosti. Semená čierne, bradavčité, 2,3 mm dlhé, 2 mm široké.
Pediocactus bradyi, puk Pediocactus bradyi, puky pred otvorením
Výskyt: Typová lokalita bola s ohľadom na extrémnu vzácnosť tohto kaktusu uvedená len približne takto: Blízko Marble Canyon, Coconino Co., severná Arizona, v nadmorskej výške 1200 m. Také rozšírenie je udané len rámcovo - v pásu o dĺžke asi 23 km a šírke 1,5 km pozdĺž rieky Colorado (toto územie sa nazýva Marble Canyon), na severu je vymedzené prehradou Glen Canyon Dam, jej stavbou boli pravdepodobne zničené populácie, sahajúce ďalej na sever. Rastliny sú dobre skryté vo vápencovom štrku a vytvárajú len malé kolónie, ich existencia a veľkosť sú dané možnosťami rozmnožovania - rozptýlu semien vetrom, vodou a hmyzom. Na nálezištiach Pediocactus bradyi sa vyskytujú aj ďalšie kaktusy, napr. Echinocereus engelmannii var. variegatus, Opuntia nicholii, Echinocactus polycephalus var. xeranthemoides. Zimné teploty na lokalite skoro nikdy neklesajú pod -10 stupňov Celzia. Tieto pediokaktusy americkí špecialisti označujú ako púštne, pretože tieto rastliny majú iné chovania, ako horské druhy z okruhu Pediocactus simpsonii.
Pediocactus bradyi, s obrovským kvetom Pediocactus bradyi, mladá rastlinka
Pestovanie: Pediokaktusy, včetne tohto druhu, vyskytujúci sa v extrémnych podmienkach amerického juhozápadu, patria k veľmi ťažko pestovateľným kaktusom. Priemerné ročné zrážky sa v tejto oblasti pohybujú okolo 200-250 mm a rozdiely teplôt medzi zimou a letom môžu dosiahnuť až 70 stupňov Celzia (-30 a +40 stupňov C), Pediocactus bradyi patrí medzi skoro kvitnúce druhy, rastliny nasadzujú puky už na jeseň a vykvitnú koncom marca, plody s niekoľkými málo semenami dozrievajú po štyroch až šiestých týždňov v dobe, keď rastliny, napité po jarných dažďoch majú ešte dostatok silu. Začiatkom júni už teploty stúpajú a rastliny sa svrášťujú a zaťahujú pod úroveň terénu. Neskôre letné dažde v auguste a septembri vyprovokujú druhé vegetačné obdobie, vrcholiacim násadou pukov s následujúcim zimným mechanizmom sebaobrany v podobe opätovného úkrytiu v teréne.
Aj v našich podmienkach sa dajú pediokaktusy úspešne pestovať s napodobneným popísaného cyklu. Podmienkou býva vrúbľovanie, najlepšie na mrazuvudorné podložky z rodov Opuntia alebo Echinocereus (potrebné je dať do súľadu potreby vrúbľa a podložky), chladné prezimovanie vo svetlom nevykurovanom skleníku a vytvoriť podmienky pre skôri jarný rást. Letná štagnácia v našich zemepisných polohách príde obvykle sama. Podľa správ známeho špecialistu J. Buška je možné doporučiť vrúbľovanie na echinocereusy z okruhu severných foriem Echinocereus reichenbachii (napr. od Oklahomy). Bušek už 35 rokov s týmito rastlinami experimentuje, vrúbľovanie na rôzne druhy Opuntia na základe dlhodobého pozorovania za optimálne riešenie nepovažuje. Úspešnosť rozmnožovania zo semien (vegetatívne množenie skoro neexistuje) je dané ich vekom - čerstvé semená klíčia dobre, v niektorých prípadoch je dobré k ich uspokojivému vyklíčeniu pomôcť premrzaním alebo skarifikacim. Dopestovať pravokorenné rastliny zo semenáčov do dospelosti je vrcholom pestovateľského umenia.
Poznámky: Nález tohto pediokaktusu vzbudil vo svojej dobe zaslúženú pozornosť a bol vzorom pre ďalšie intenzívnemu výskumu v oblasti Four Corners, ten bol korunovaný nálezmi ďalších dvoch nových pediokaktusov - Pediocactus winkleri a Pediocactus despanii. Všetky tri taxóny boli popísané ako samostatné druhy, v 90-tých rokoch sa ale v súvislosti špekuláciami o ich vzájomnú príbuznosť vyskytli nové kombinácie. F. Hochstätter ich považuje len za variety, neskôr za poddruhy jediného druhu Pediocactus bradyi. J. J. Halda potom za súčasť široko chápaného druhu Pediocactus simpsonii. S konečným názorom je ale potrebný počkať s vyhodnoteným nových nálezov z rovnakej oblasti, ktoré môžu ďalej oplivňovať usporiadanie tejto skupiny bezpochybu príbuzných kaktusov. Predovšetkým ide o nálezy vhodnej taxonomickej rovnováhy medzi Pediocactus bradyi na jednej a vzájomne blízko príbuzné Pediocactus despainii a Pediocactus winkleri na strane druhej.