Množenie sukulentov z odrezkov a vrúbľovanie.
Vegetatívne množenie sukulentov väčšinou nerobí problémy. U dobre dozretých a dostatočne veľkých odnožiach, odrežeme konáre s ostrým nožom, na takom mieste, kde je najmenší spoj medzi hlavnou rastlinou a odrezkom. Odrezok môžeme zasýpať vhodným stimulátorom, ale v každom prípade ranu necháme zaceliť dokonale. Uložíme ho na teplé, suché miesto, ale nie na priame slnko. Asi po týždni odrezok zasadíme do piesku, alebo rašeliny a za niekoľko dní ho zalejeme. Nezakorenené rastliny nevyťahujme zo zeminy kvôli kontrole, po tvorbe koreňov sukulenty začnú rásť a dajú nám na vedomie, že sú zakorenené. Časom ich presadíme do stálej zeminy a rastliny postupne privykneme k prostrediu, kde ich budeme pestovať. Takto množené rastliny sa vždy podobajú na matku, prakticky sú geneticky indetické.
Vrúbľovanie a štiepenie sukulentov už potrebuje určité vedomosti, šikovnosť a pomôcky. Pri vrúbľovaní rozoznáme podpníky, na ktoré vrúbľujeme a vrúbeľ, ktorý chceme udržať. Vrúbľujeme väčšinou malé semenáče, aby sme prekonali úskalia mladosti a skôr dosiahli dospelé rastliny. Vrúbľujeme chúlostivé druhy, ktoré majú citlivé korene, v tomto prípade pestujeme skôr podpníky, ktoré prebrali základné požiadavky vrúbľov. Vrúbľujeme, aby sme zachránili ešte zdravé časti chorých rastlín. Sama technika vrúbľovania nie je zložitá, s ostrým nožom podpník prerežeme a potom aj vrúbeľ. Dve rastliny spojíme tak, aby sa cievne zväzky oboch rastlín prekrývali. Pripravenými gumičkami dve časti zafixujeme, aby sa nepohli, vrúbľovance uložíme na tienisté a podľa možnosti teplé miesto. Po týždni odstránime gumičky a rastlinu pestujeme podľa nárokov podpníka. Nesmieme zabudnúť na jednu dôležitú vec, každá rastlina má odlišné nároky, preto musíme nájsť kompromis medzi podpníkom a vrúbľom, táto vlastnosť sa nazýva afinitou rastlín. Ako skoro univerzálnym podpníkom sú rastliny z rodu Echinopsis v užšom poňatí rodu.