Echinocereus, kaktusy s krásnymi kvetmi.
Rôznofarebné, rozkvitnuté echinocereusy v zbierke.
Ďalšie pekné fotky vo FOTOGALÉRII !
Rod Echinocereus Engelmann patrí medzi najrozsiahlejšie kaktusovité rody čo sa týka počet taxónov v rode a počet exemplárov v prírode vôbec! V domovine často rastú v obrovských skupinách, ktoré tvoria neprekonateľnú húštinu. Boli časi, keď aj v zbierkach patrili medzi obľubené katusy, lebo ich kvety sú veľmi veľké, rôznofarebné, vytrvalé a podľa niektorých zberateľov sú najkrajšími kvetmi v čeľadi kaktusovitých. Názov rodu je tvorený z dvoch slov, "echinos" znamená pichľavý (má aj význam ježko) a "cereus" sa rovná svietník.
Echinocereusy sú ploché, guľovité, oválne, kuželovité alebo valcovité vždy s rebrovitými stonkami. Zvislé rebrá u mnoha druhov sa viac či menej delia do vyvýšenín, ktoré môžeme považovať za bradavky alebo tuberkuly. Tieto útvary nikdy nie sú od seba celkom oddelené ako u iných rodoch. Rebrovanie je teda charakteristickým znakom niektorých druhov echinocereusov.
Ako už aj ich názov hovorí, sú to väčšinou veľmi silne a hrozivo otŕnené rastliny, tŕne môžu byť rovné alebo skrútené, ale nikdy nie háčkovité ako to poznáme u iných rodoch. Môžeme ich deliť na okrajové a stredové tŕne, pričom stredové, pokiaľ sú prítomné, sú vždy silnejšie a majú sýtejší odtieň. Farba všetkých tŕňov môže byť od čistej bielej, sklovitej, cez žltú, oranžovú, červenú, hnedú až k čiernej farby. Nie sú zriedkavé ani kombinácie farieb na jednej rastline, ktoré spôsobujú dojmom ako letokruhy, lebo sýtosť farieb rok čo rok sa mení.
Stonka echinocereusov je vždy veľmi nízka, väčšina v dospelosti sotva dosiahnu 30 centimetrov, len niektoré druhy z juhozápadu presiahnu 60 cm-ov! Ich stonka je väčšinou spriamená, ale niektoré druhy sú čiastočne alebo celkom plazivé. Niektoré druhy vytvárajú len jednotlivú stonku, ktorá celý život neodnožuje. Ďalšie zas vytvárajú obrovské trsy alebo odnožovať začnú až keď dosiahli veľmi vysoký vek. Sú aj také druhy, ktoré už ako mladé rastliny začnú tvoriť odnože.
Kvety u tohoto rodu vznikajú na rebrách rastliny z areol, ktoré vytvárajú tŕne, stonku rastliny v tejto časti doslova prerazia, pretrhnú pokožku, epidermis. Môžu sa tvoriť na bársktorej časti stonky a podľa povahy druhu velmi nízko alebo vysoko. Najčastejšie sa ale objavujú na stranách stonky, blízko pod vrcholom. Ako som to už vyššie spomenul, kvety sú veľmi nápadné a farebné, ale poznáme druhy aj s menšími a nenápadnými kvetmi. Okvetné listy niektorých druhov sa otvárajú len čiastočne a kvet má v takomto prípade lievikovitý tvar, okvetné listy iných druhov sa otvárajú veľmi do široka. Kvetná trubka je vždy dobre vyvinutá a vonkajší obal semeníku je vždy otŕnený a v mnohých prípadoch je prítomná aj vlna. Blizna všetkých druhov sa delí na zelené laloky. Farba kvetov môže mať, okrem modrej a čiernej farby, všetkých možných odtieňov.
Všetky druhy z tohto rodu majú mäsitý plod s mäkkou pokožkou a mnohokrát sú aj jedlé. Plody niektorých druhov sú považované za pochúťku, ich chuť si môžeme predstaviť aj podľa toho, že v domovine niektoré majú ľudový názov "jahodový kaktus". Aj plody sú otrńené a po zrelosti sa pozvoľna odpadajú a dokážeme ich ľahko zotrieť.
Druhy rodu Echinocereus rastú v širokom pruhu severoamerického kontinentu od štátov Utah a Wyoming na juh k severnému územiu Mexika, až po zemepísnej šírky Mexico City, z centrálnej Oklahomy a Texasu až k brehom Tichého oceánu. Z tejto obrovskej plochy boli popísané viac ako 80 druhov (každý rok sú zverejnené nové nálezy). Mnoho druhov sa na lokalitách natoľko prekrývajú, že ich iní, neskorši bádatelia zlúčili do rovnakého taxóna. Skoro každá kniha alebo publikácia ma trochu odlišný názor na klasifikáciu tohto rodu, ktorý závisí od pohľadu autora ako aj na jeho znalosti týchto kaktusov. Týmto vznikajú viaceré zmätky a zámery, ktoré si môžeme čiastočne alebo úplne pochopiť, keď si prečítame a preštudujeme veľa materiálov, len takto si pochopíme názvosloví a dozvieme sa ktorý taxón máme pred sebou.
Echinocereusy rastú väčšinou na exponovaných miestach, suchých svahov a pahorkatinách vystavených plnej síle Slnka Juhozápadu. Len málo druhov uprednostňujú tieň stromov a kríkov. Keď aj v kultúrach im doprajeme dostatok slnka a budeme mať pred očami ich neschopnosť tolerovať prebytočnej vlahy, ich petovanie nebude ťažké. Rastliny zo severu sú stopercentne zimuvzdorné, z južnejších oblastí znesú značne nízke teploty (mrazuvzdorné) a jedince, ktoré pochádzajú z Mexika potrebujú zimovanie nad 0 stupňov.
Za zimuvzdorné druhy sú považované : Echinocereus engelmannii, fendleri. dasyacanthus, reichenbachii, viridiflorus, chcloranthus, nicholii, bonkarae, apachensis, ledingii, triglochidiatus, cocconeus, toroweapensis, arizonicus, santaritensis, atď. Pochopiteľne zimuvzdornosť týchto druhov u nás záleží od pestovania. Tvrdo, bez krytia držané rastliny, ktoré sú pripravené na zimu včas a kvalitne, vydržia aj u nás veľmi nízke teploty, ale ich koreňový systém musí byť celú zimu v suchu. Od septembra ich nepolievame a skalku zakryjeme, aby neskoršie, jesenné dažde zase ich nezobudili (takto zobudené rastliny väčšinou hynú počas zimy) . Dobre ale znášajú snehovú pokrývku ale takáto súvisla, dlhotrvajúca snehová pokrývka v našej republike je len v tých najsevernejších oblastiach. Kvalitne prezimované rastliny už príchodom jari majú násadu kvetov. Vypadnuté semienka môžu špontánne vyklíčiť vedľa dospelých rastlín, tieto jedince sú už lepšie pripravené na naše rozmanité zimy. Zemina, substrát musí byť vždy hrbozrnná, nech obsahuje viac minerálnych složiek ako organických.
Druhy z Mexika pestujeme ako iné mexické taxóny z tejto oblasti. V zime potrebujú absolútne sucho a teplotu okoľo 10 stupňov, v tomto období nemajú vysoké nároky na svetlo. Na jar ich postupne privykáme k svetlu. Tieto druhy kvitnú počas najteplejších letných mesiacoch. Pokusy potrvdili, že semená vysiate v auguste klíčia znamenite, na jar vysiate vôbec alebo len sporadicky. Niektorí kaktusári ich vrúbľujú, iní ich považujú za najlepšie podložky pre iné zimuvzdorné rody (Sclerocactus, Pediocactus, atď), ako je napr. E. viridiflorus a jeho variety.
Rastliny z tohoto rodu sú v poslednej dobe trošku zanedbanené, čo považujem za nedorozumenie. Predsa skoro každý taxón je výnimočne pekný a pokiaľ sú dobre pestované, dlhodobo zdobia aj tú najnáročnejšiu zbierku. A v dobe kvitnutia už len málo druhov im môže konkurovať. Farebné, veľké kvety sú aj vytrvalé, neraz vydržia aj týždeň-dva v otvorenom stave, čo je v tejto čeľadi výnimočné. Nepotrebujú skleníkovú kultúru, môžeme ich kľudne pestovať vonku aj bez krytia, chránime ich len počas dlhotrvajúcich dažďov.