Melocactus, kaktusy s čapicou.
Melocactus azureus, vznik cefália. Melocactus conoideus, cefálium s plodmi.
Ďalšie fotky vo Fotogalérii rod Melocactus.
Určite boli prvými kaktusmi, ktoré európski moreplavci uvideli a doniesli do Európy po objavení antilských ostrovov. Tedy tieto rastliny boli považované za pozostatky dávnejších dôb a podľa ich podoby dostali názov melónové rastliny, bodliakové melóny (v tej dobe ešte názov kaktus nepoznali), alebo turková hlava pre nápadnú podobnosť tureckým turbánom. Po anglický hovoriacich krajinách dodnes používajú názov turková hlava (Turk´s cap). Názov Cactus melocactus pochádza od Linného z roku 1753. Prvý popis rodu pochádza od Linka a Otta (1827), ktorí Linného druhový názov používali pre novovytvorený rod, kde zaradili 4 druhy a Cactus melocactus priradili k druhu Melocactus communis. Časom zistili, že rastlina pod názvom Cactus melocactus je predsa odlišná a je dobrým druhom, prekombinovali ju na Melocactus melocactus. Nakoľko názvy v ríše rastlín v tejto forme nemôžu existovať (Melocactus - melocactus), Taylor ich premenoval na Melocactus caroli-linnaei, rastliny žijú v Jamaike.
Prvá monografická práca rodu je od Miqueliho (1840), ktorý prebral celkom 34 názvov melokaktusov, z toho množstva 28 taxónov považoval za synonyma alebo nejasným druhom. Zaujímavé je, že do konca 19.-ho storočia nepopísali žiadny nový druh Melocactusu. Britton a Rose (1919-1923) v monográfii The Cactaceae okrem už známych druhov popísali ďalšie, takže v tejto práci spomínajú už 14 druhov. Medzi rokmi 1922 a 1971 popísali 4 nové druhy, rod neobsahoval v tomto období ani 20 druhov. Od roku 1971 do dnešných dní našli a popísali desiatky ba stovky taxónov. Medzi znalcami a odborníkmi je neustály boj o oprávnenosti niektorých populácii a taxónov. Ako vždy, každý má na to osobitný názor a preskupenie a preraďovanie taxónov nemá konca. Momentálne je asi 120 uznaných taxónov v rode Melocactus. Tento počet určite nie je konečný, lebo rok čo rok sú hlásené nové objavy aj z takých krajín, kde si mysleli, že už tam všetko poznajú.
Rozloha výskytu melokaktusov v prírode je obrovská, môžeme sa s nimi stretnúť v Strednej- aj Južnej-Amerike, všade tam, kde si nájdu vhodné podmienky pre svoj život a rozmnoženie. Severnou hranicou výskytu je na Kube a v Mexiku asi pri 23 stupňa severnej šírky, na juhu do 25 stupňa južnej šírky. Môžeme sa s nimi stretnúť od brehov Atlantického óceána až do 2500 m výšky v Peru. Je to nesmierne veľka plocha s rôznými klimatickými podmienkami. Veľká plocha a odlišné klimatické podmienky dali vzniknúť veľkému počtu populácii, ktoré sa dajú zaradiť podľa výskytu a habitu do 6 kontinentálnych skupín a na antilské a kubánske melokaktusy. Jednotlivé populácie sú v habite značne podobné ale ďalšie populácie už vykazujú nepatrné odchýlky. Na základe týchto odlišností boli popísaných stovky taxónov, ktoré sú sústavne prehadzované medzi druhmi, podruhmi a formami. Jednotnosť, uniformosť taxónov v rámci populácii spôsobí samoopelivosť väčšiny druhov, kedy nevznikajú medzitvari medzi dvoma odlišnými rastlinami ale všetky potomkovia dedia len vlastnosti matky.
Pri určováni rozlišujú prvotné a druhotné vonkajšie znaky. Prvotnými vonkajšími znakmi sú kvety, plody a semená. Medzi druhotné vonkajšie znaky patria tvar a farba stonky, rozloženie a počet tŕní v areole (pri dospelých rastlín tento znak je už ustálený a jednotný). V prípade melokaktusov je aj cephalium druhotným vonkajším znakom a je specifický pre daný taxón. Vnútorným odlišovacím znakom je RNK, ktorá je pre každý druh jedinečná a sa nachádza rovnakom množstve v každom jednotlivci.
Stonka melokaktusov je najprv stlačeno-diskovitého tvaru, potom je guľovitá a v dospelosti môže byť mierne predĺžená. Rebrá sú rovné, súvislé, bez oddelovacích rýh ich počet je od 8 do 20 kusov. Farba stonky môže byť svetlozelená, tmavozelená, namodro- alebo sivo osŕnená, táto farba je charakteristická pre niektoré druhy (Melocactus azureus). Patria medzi malé a stredne veľké rastliny. Melocactus matanzanus sotva dosiahne 10 cm-ov v priemere, a už ako 5-6 ročný semenáč môže začať vyvíjať cefálium, tedy má priemer asi 7-8 cm-rov. Najväčšie melokaktusy môžu mať viac ako 50 cm-vý priemer a výšku, napr. Melocactus communis. Tŕne sú výrazné, silné, typické pre daný taxón. Delíme ich na okrajové a stredné. Okrajové sú pravidelne, lúčovito usporiadané v areole, ich počet je od 3 do 20 kusov, farebne sú veľmi rôznorodé. Môžu byť bielé, žlté, hnedé, červené ba aj skoro ébenovo čierne. Dľžka okrajových tŕňov je do 5 cm. Stredné tŕne môžu chýbať alebo sú dlhšie a výraznejšie ako sú okrajové. Farebne sú taktiež veľmi pestré, ich dĺžka v niektorých prípadoch môžu dosiahnúť až 10 cm-rov! Extrémne vytŕnené exempláre sú v skupine okoľo druhu Melocactus oreas. Juvenálne, nedospelé rastliny sú odlišné od starých, vyspelých jedincov, tento jav sa volá dimorfizmus. Dospelé jedinci ešte okrem toho majú tzn. cefálium, ktorý slúži ako ochrana pukov, kvetov a plodov. Keď jedinec dosiahne kvetuschopnosť prestane rást, nevytvára už žiadne areoly, tŕne a pod., ale jeho proporciálne rozmery sa môžu očividne zväčšovať. Preto je charakter mladých a dospelých jedincov tak odlišný.
Kefálium (väčšinou vyslovujú ako cefálium) je veľmi zvláštny útvar, ktorý vzniká len pri niektorých rodov a je to charakteristické len pre čeľaď Cactaceae, kaktusovitých. Je to znak dospelosti a u melokaktusov sa tvorí na temeni. Vytvára ho nahromaždené množstvo terminálnej vaty alebo štetín. Cephalium rastie až do konca života rastliny a môže dosiahnuť pri niektorých druhov aj výšku 1 metra! V tomto útvare vzniknú kvety, ktoré sú malé, obvykle nedosiahnu ani 20 mm v priemere, ich dĺžka je do 40 mm, ale nad kefálium vyčnieva len okvetná korunka. Farba kvetov je biela, ružová alebo slabo purpurová, podľa kvetov sa taxóny dajú veľmi zle rozlišovať. Plody sa väčšinou objavujú za pár týždňov po odkvinutí a sú vytlačené v zrelosti z útvaru. Ich tvar je ako miniatúrnej papričky, môžu mať farbu bielu, ružovú alebo purpúrovú. Plody sa môžu tvoriť aj spontánne bez opelenia (kleistogámia, samoopelivosť), alebo po opelení, keď musíme opeľovať kvety my osobne (napr. Melocactus azureus), k tomu potrebujeme dvoch, z odlišných klónov pochádzajúcich jedincov. V plode je asi 10-50 semien, ktoré sú čierné, ich povrch je jamkovitý a rýhovaný.
Ešte pred 40-mi rokmi považovali melokaktusov za chúľostivé rastliny, ktoré sa pestujú a udržiavajú veľmi ťažko. Vo svojej knihe "Čarovné tŕne" (1972), pán Alexander Urbán takto píše o rode Melocactus: "Melokaktusy sú najchýrečnejšie kaktusy. Pre väčšinu kaktusárov však ostávajú iba nesplniteľným snom. Na ich pestovanie je totiž nevyhnutne potrebný dokonale vybavený skleník, ale ani tam ich osud nie je istý. Máloktorý kaktusár, ba máloktorá botanická záhrada sa môže pochvaliť starými exemplármi tohto rodu."
To sú skúsenosti kaktusárov z minulého storočia, keď ešte všetko pestovali v teplých, málo vetraných a tienených skleníkoch. Skúsenosti moje a iných súčastných sukulentárov sú parametálne odlišné od naších predkov. Síce väčšina melokaktusov pochádza z subtropických a tropických oblastí, to ale neznamená, že ich musíme dusiť, kvasiť, odobrať im čerstvý vzduch a nepolievať. Ďalším problémom neúspešného pestovania bola aj tá skutočnosť, že v tom období ešte dovážali živé, dospelé exempláre priamo z prírody, ktoré sa nedokázali privyknúť tunajším podmienkam. Situácia sa hneď zmenila, keď po 70-tých rokoch začali dovážať miliónové porcie semien z lokalít a výsevy boli vždy úspešné. Z takéhoto množstva semenáčov určite zostalo nažive toľko exemplárov, aby ich dopestovali až k dospelosti, keď zakvitli a plodili plody plných semien. Postupne prišli nato, že sa melokaktusy dajú vo vegetácii pestovať presne tak ako iné, bežné druhy, len v zime potrebujú trošku teplejšie zimovisko.
S melokaktusmi už som sa stretol ako chlapec, mal som nejáké semenáče a semienka z Čiech. Semená klíčili veľmi dobre, i keď som ich mal na balkóne pod malou skrinkou. Na jar vysiate semená dostali po nociach aj mínusové teploty, napriek tomu som nezaznamenal žiadny ubytok alebo stratu. Počas vegetácii neboli vôbec problémy s nimi. Rástli na jedničku, problém nastal na jeseň, keď som ich presádsal pred zimovaním ako ostatné rastliny (aj v súčastnosti väčšinou presádsam sukulenty na jeseň a zime, vtedy mám na to čas), všetky meláky mi odišli. Po návrate z vojenčiny som skúsil zas s nimi. Na začiatku úspech, v zime kolaps. Časom som zistil, že nepresadené rastliny mi vydržali zimovanie. Asi sa pri presadení poškodil koreňový systém a cez korene sa dostala infekcia až do rastlín. V lete presadené melokaktusy nikdy nerobia ťažkosti, i keď sú zaliate za pár dní po presadení.
Na jar, to je asi v marci, apríli (podľa počasia) ich vyložím na letné stanovisko, to je fóliovník otvorený z obidvoch strán, takže vzduch má dobrý prístup a cez noc je taká istá teplota v ňom ako je vonku. V tomto roku na jar dostali po 3 nociách aj -5 stupňov celzia! Rastliny prežili aj takéto nízke teploty i keď boli deň predtým už zaliate. Nezaznamenal som žiadne priame alebo vedľajšie účinky na nich. Ba, viac kusov mi začali tvoriť cephálium! Musím ale podotknúť, že cez deň teploty vystúpili nad 30 stupňov celzia. Tieniť ich nie je treba, patria medzi mála rastlín, ktoré sa tak ľahko nespália, hlavne na jar, keď ešte Slnko nemá takú silu. Na druhej strane sa zas počas zimovania, keď majú málo svetla nezdeformujú, neetiolujú. Keď to počasie dovolí, polievame ich výdatne, nevadí im, že majú mokrú zem ešte z predošlej zálievky. Snesú aj tzv. vodovú kultúru, keď melokaktusy položíme do misiek a stále doplníme chýbajúcu vodu. Od septembra postupne necháme zeminu dokonale preschnúť a takto pripravené rastliny uložíme do miestnosti, kde sú troška vyššie teploty ako pri zimovaní ostatných druhov. Nechýba im ani svetlo a keď občas dostanú málo vody zostanú pekne napité až do jari. Ja ich zimujem ako ostatných v skleníku, kde sú teploty nastevené na 8-12 stupňov celzia. Pokiaľ vonku sú veľmi nízke teploty (v tomto roku som nameral až -27 stupňov!), v skleníku môžu padnúť teploty na 4 stupne. Ani takéto nízke teploty im neublížili. Všeobecne môžem škontatovať, že nie sú až tak citlivé ako sa predpokladalo, ba takéto macošské zaobchádzanie ich otuží a rastliny sú tvrdé a zdravé.
V staršej literatúry uvádzali, že dospelé jedince s cefáliom musíme chrániť voči premokreniu a dažďov, lebo sa cez neho dostanú choroby do stonky rastliny a zahubia ju. Možná, že tieto poznatky sa sťahovali na dovezené exempláre, u mňa niektoré kusy sú vonku bez krytia celú sezónu a úhyn zkrs vode som nezistil. Pravdou ale je, že rastliny dlhodobo vystavené dažďovej vody vylučujú z cefália rôzné farbivá, ktoré nechávajú škaredé fľaky na ňom, aj plody vylučujú farbivo, pokiaľ sú v styku vodou.
Ako som to už uviedol vyššie, výsevy nerobia problém. Vysievame ich ako ostatné druhy, semenáče sú dosť veľké a pokiaľ majú dostatok živín aj dobre prirastú. Ale z nevysvetlených dôvodov po prvom presadení odíde určité percento semenáčov (tie poznatky majú aj iný kaktusáry), väčšie rastliny ako 1 cm už vegetujú znamenite. Vrúbľovať ich nemusíme, ale niektoré kubánske druhy musíme navrúbľovať, lebo s nimi ešte nemáme dostatok praxe na pestovanie. Semienka sa dostali do Európy len nedávno, z Kuby je zakázané doniesť rastliny, zvieratá a ich častí!