Synonymá: Echinocactus texensis Hopff., Allg. Gartenztg., 10: 297, 1842, Echinocactus lindheimeri Eng., Echinocactus platycephalus Muehlendrf., Echinocactus texensis gourgensii Cels., Echinocactus texensis longispinus Schelle, Homalocephala texensis var. gourgensii (Cels.) Y. Ito comb. nud., in "Cacti", 108, 1952.,
Prekl. názvu: texensis = podľa štátu Texas, v ktorom je veľmi rozšírený
Variety a formy: Pomerne je uniformným druhom, variruje viac menej v otŕnení.
Popis: Stonka je stlačenoguľovitá (v prírode skôr sploštená, plochá), s rovnými silnými rebrami, šírka rastliny môže byť až do 300 mm aj viac. Z bielej vlnatej areoly vyrastajú 6 okrajových tŕňov, ktoré sú 20-50 mm dlhé a skoro rovné. Jedený stredový tŕň je dlhý až 80 mm a je hákovitý. Kvety sú široko zvonkovité, až 60 mm dlhé, farba kvetov je v rôzných odtieňoch ružovej alebo krémovej farby,ale vždy s purpurovým stredom, okraje okvetných lístkov sú ako by boli natrhané, rozdrapkané. Nápadné plody koralovej červenej farby majú priemer až 40 mm, sú lesklé a posýpané bielymi vločkami, najprv sú mäsité, neskôr vysýchajú. Semená sú 2,5 mm veľké, čierne, na povrchu jemne zrnité.
Výskyt: Druh má značne rozsiahly areál rozšírenia, na území USA v štátoch Texas, Nové Mexiko a Oklahoma, v Mexiku v štátoch Chihuahua, Coahuilense, Tamaulipas, Nuevo León, San Luiz Potosí a ďalších. Homalocephala texensis sa vyznačuje aj s tým, že rastie značnou výškovou amplitudou rozšírenia, to znamená, že vystupuje od morských pobreží až do vysokých hôr.
Pestovanie: Ako to bolo uvedené v predošlej kapitole, tento druh obýva rozdielne niké, a preto je dobre vedieť odkiaľ pochádzajú námi pestované jedince. Rastliny z nižších polôh majú radi prúdenie vduchu, lebo aj v prírode rastú na otvorených prériach, kde stále fúka vietor. Rastliny len výnimočne odnožujú a preto sme odkázaný na výsevy semien. Semenáče sú veľmi citlivé na premokreniu, preto ich radšej navrúbľujeme, aby zdarne prekonali úskalia detstva. Pre bežného pestovateľa to je jedinou cestou na to, aby im zakvitli rastliny. Ako podložku môžeme používať pereskiopsisy, ehcinopsisy alebo mäkké selenicereusy. Exempláre z vyšších polôh vrúbľujeme na Echinopsis ferox, alebo na zimuvzdorné echinocereusy (Echinocereus chloranthus, viridiflorus, coccineus). Pestovanie pravokerenných rastlín vyžaduje značné skúsenosti a veľa rokov na to, aby začali kvitnúť.
Poznámka: Homalocephala texensis má charakteristycké znaky nalblizšie k druhu Echinocactus horizonthalonius, najpodstatnejšími rozdielmi sú veľkosť plodov a semien. V prírode farmári ju intenzívne hubia, hlavne v oblastiach, ktoré sú výužívané ako pastviny. Rastliny sú nebezpečné pre kopytá zvierat, preto Homalocephala texensis považujú za nepríjemnú a nebezpečnú burinu a farmári ju nazývajú "horse cripper" - zmrzač koní, alebo "devil´s head" -diablová hlava, niekedy ako "candy cactus" - kaktus-bonbon pre nápadné červené plody. Iné domáce pomenovania: "Manco Caballo", "Viznaga". Stonka rastliny je veľmi tvrdá a ťažká, je to jedený druh kaktusu, ktorý, keď ho dáme do vody, klesne ku dnu ako kameň. Silnou a nebezpečnou zbraňou je aj mohutný stredový tŕň!
Pripomienky: Americkí skalničkári úspešne pestujú na alpinkách klóny z vyšších polôh, údajne tam vydržia aj -20 stupňov Celzia. Tieto tzv. "winterhardy" - zimuvzdorné formy nenarastú do takých rozmerov ako klóny z nižších polôh. U nás určite budú potrebovať absolútne suché prezimovanie, takže cez zimu nemôžeme ich nechať vysadené v skalkách.