Turbinicarpus alonsoi
Synonymá: Pediocactus alonsoi (Glass et Arias) J. J. Halda, Acta Mus. Richnov. Sect. Nat., 1: 22 1998(5),
Prekl. názvu: alonsoi = druh dostal svoje meno na počesť svojho objavitela, tedy asi 14 ročného Alonso García Luna, žiaka Alfreda Laua.
Variety a formy: Rastliny na lokalite sú veľmi uniformné, ľahko sa odlišujú asi len v sytosti vyfarbenia kvetov.
Turbinicarpus alonsoi Turbinicarpus alonsoi
Popis: Stonka jednotlivá, guľovito sploštelé, až 90 mm široká, veľká časť stonky je pod zemou. Rebrá zelenisovej až sivej farby, špirálovite usporiadané, rozložené do výrazných hrbolov, hrboly až 15 mm dlhé, pri báze 13 mm široké, po stranách ľahko hranaté, na spodnej strane kýlnaté. Areoly spočiatku vlnaté, neskôr nahé, vlna spočiatku do hneda, neskôr sivastá. Tŕňov 3-5, sploštelé, kotkovité, až 20 mm dlhé, sivé s tmavším koncom, nepravidelne ohýbajúce. Kvet asi 30 mm široký a dlhý, okvetné listky asi 4 mm široké, čerešňovito červené až ružovofialové, intenzívnejším zafarbením stredných prúžkov, so sýtejším okrajom na špici. Blizna so 6 lalokmi prevyšuje asi o 2-4 mm tyčinky.Plod až 10 mm dlhý, 5 mm široký, hladký, červený až tmavo fialový, na základe svetlejší, pozdĺž pukajucí, s asi 80 semenami. Semeno až 1 mm dlhé, 0,75 mm široké, s čiernou bradavičnatou testou, hilum zapadnuté.
Turbinicarpus alonsoi, plody Turbinicarpus alonsoi, niekoľko ročnésemenáče
Výskyt: Areál rozšírenia je ako u iných turbinikarpusov pomerne malý, na dĺžku a širku je asi 2 km, podľa súčastných znalostí sa nachádza juhovýchodným smerom od mestečka Xichú, na severovýchodne mexického štátu Guanajato. Na strmých bridlicohlinitých strániach často rastie v spoločnosti nového Strombocactus disciformis var. esperanzae. Jeho kvet je rovnakej farby, ako kvet Turbinicarpus alonsoi. Z ostatnej doprovodnej sukulentnej flóry je možné vymenovať Echeveria sp., Agave sp., Yucca sp., zaujímavú formu Mammillaria schiedeana, Mammillaria saetigera, Mammillaria candida, Astrophytum ornatum a Ferocactus echidne. Typová lokalita Turbinicarpus alonsoi leží vzdušnou čiarou asi 25 km južne od lokality Turbinicarpus rioverdensis, kde rastie aj zaujímavá forma Turbinicarpus schmiedickeanus var. schwarzii, a asi 25 km severne od areálu rozšírenia Turbinicarpus pseudomacrochele. Pomerne neveľká vzdialenosť je ovšem skreslujúcim údajom, treba uvážiť, že medzi spomínanými lokalitami leží geografická bariéra v podobe radov horských hrebeňov. Tento fakt dáva zároveň nádeje k nájdením ďalších turbinikarpusov, ktoré by zapadali do línie medzičlánkov.
Turbinicarpus alonsoi, prekrásny starý kultúrny exemplár
Pestovanie: Rastliny v prírode kvitnú v marci až júli, semenáčky v kultúre kvitnú opakovane a celkom veľmi ochotne až do konca septembra. V plode je niekedy aj sto semien, ktoré dobre klíčia a semenáčky dobre rastú aj na vlastných koreňoch. Klíčence ale je lepšie navrúbľovať na Pereskiopsis sp., na ktorých často ešte v tom roku kvitnú a plodia množstvo semien. Je teda predpoklad, že za niekoľko málo rokov bude Turbinicarpus alonsoi v našich zbierkach naprosto bežnou rastlinou. Rovnako, ako je to u ostatných "nových" druhov rodu Turbinicarpus. Je to iste dobré, lebo s množstvom kultúrnych rastlín na trhu zároveň klesá tlak na populáciu v prírode a obmedzuje sa tým prípadné snahy o pašovanie divokých rastlín.
Turbinicarpus alonsoi, v habite pripomína rody Ariocarpus a Strombocactus
Poznámky: Charles Glass spolu s štrnásťročným Alonso García Lunou našli tento atraktívny Turbinicarpus koncom roka 1994. Alonso tedy myslel, že našiel nový Ariocarpus. Glass okamžite rozpoznal, že sa o Ariocarpus nejedná, na chvíľu bol na pochybách, či sa nejedná o nejakú formu Obregonia. Dlhé, trojhranné a nahore trošku sploštené bradavky tento omyl dobre zdôvodňovali. Po podrobnom štúdii zblízka zistil, že sa jedná o nový Turbinicarpus, taxon od ostatných druhov rodu veľmi jasne odlišiteľný. Halda tvrdí, že túto lokalitu navštívil a rastliny našiel už v roku 1985 (Cactaceae atc. 1996), Říha túto informáciu označil za klamstvo (Kaktusy 1997).