Turbinicarpus schmiedickeanus (Boedecker) Buxbaum et Backeberg, Jahrb. Deutsch. Kakt. Ges., p. 27, 1937

Turbinicarpus schmiedickeanus (Boedecker) Buxbaum et Backeberg, Jahrb. Deutsch. Kakt. Ges., p. 27, 1937

Synonymá: Echinocactus schmiedickeanus Boedecker, Zeitschr. Sukk. - Kunde, 3 : 229-230, 1928, Strombocactus schmiedickeanus (Boedecker) A. Berger, Kakteen, p. 250, 1929, Toumeya schmiedickeanus (Boedeker) H. Bravo et W. T. Marshall, Saguaroland Bull. p. 117, 1956, Neolloydia schmiedickeanus (Boedeker) E. F. Anderson, Bradleya 4 : 19, 1986, Pediocactus schmiedickeanus (Boedeker) J. J. Halda, Acta Musei Richn., Sect. Nat., 1998(5)1:20,

Prekl. názvu: schmiedickeanus = Karl Schmiedicke, významný pestovateľ kaktusov z Berlína, na začiatku 20.-ho storočia patril medzi 10-tých najlepších kaktusárov.

Varieta a formy: Na začiatku sa pozeralo na tento druh, ako na dobre odlišiteľného taxóna. Neskôr niektorí autori pridelili k druhu iné podobné taxóny ako variety, var. gracilis (Glass et Foster) Glass et Foster, var. flaviflorus (G. Frank et A. Lau) Glass et Foster, var. schwarzii (Shurly) Glass et Foster, var. klinkerianus (Backeberg et Jacobsen) Glass et Foster, var. macrochele (Werdermann) Glass et Foster, var. dickisoniae Glass et Foster, var. bonatzii (Gerhart Frank) P. Panarotto, Piante Grasee, 1998(18)3:120, var. polaskii Lechner et Jantschgi, var. rubriflorus (Frank) Zachar, var. panarottoi (Říha) J. M. Luethy, var. rioverdensis (Gerhart Frank) J. M. Luethy,

V posledných rokoch niektoré variety boli povýšené na štatút subspecies, subsp. (poddruhy), takže celá situácia je ešte zložitejšia.

Popis: Stonka jednotlivá, 25 mm vysoká, 25 mm široká, guľovitá alebo vajčitá, s kôlovitým koreňom, pokožka je matná zelená, rebrá sú rozpadnuténa na hrbolčeky, ktoré sú až 4 mm dlhé a 7 mm široké, s výraznými hranami. Areoly sú kruhovité asi 1 mm veľké, plsnaté neskôr sú holé. Okrajové tŕne ma len v mladosti, sú belavé asi 2 mm dlhé, pri dospelosti celkom sa stratia. Počet stredných tŕňov je 3-4 kusy, sú krucené alebo hore stočené, ohybné a sploštelé, niekedy z hora sú žliabkovité, ich stavba je hubovitokorkovatá, 15-25 mm dlhé a 1 mm silné. Kvet je 18-28 mm široký a aý 27 mm dlhý, jemne ružovej farby. Plod je v zralosti sivozelený, pozdĺž pukajúci a vysýchavý, asi 4 mm dlhé, vretenovitého tvaru. Semená sú asi 1 mm veľké, s výrazným hylom, testa je bradavičnatý, matne čierne.

       

Výskyt: Turbinicarpus schmiedickeanus bol najdený na pieskovcových skalách v okolí osady Miquihuana, v štáte Tamaulipas v Mexiku. Výskyt v prírode je vzácny, jedná sa o druh ohrozený vyhubením.

Pestovanie: Pravokorenné rastliny potrebujú veľmi priepustnú zeminu, najlepšie je minerálna a opatrnú zálievku, ktorú podáme vždy po uplnom vyschnutí substrátu. Zalievajme len v teplých dňoch. Lepšie ich pestovať ako vrúbľovancov. Najlepšie podložky sú v prvom rade rastliny z rodu Echinopsis alebo nízke podnože Eriocereus jusbertii. Turbinicarpus schmiedickeanus var. schmiedickeanus kvitne v období krátkych dní, tj. neskoro v jeseni alebo skoro na jar. Opeliť rastliny v tomto období je problematické, lebo u nás nemajú dotatočne dozretý peľ, a to je aj dôvodom, prečo sú tieto rastliny stále také vzácne.

Poznámky: Všetky dnes známe variety Turbinicarpus schmiedickeanus pochádzajú z pomerne neveľkej oblasti zo štátov Tamaulipas, Nuevo Leon a San Luiz Potosí. Obívajú tu horské oblasti Sierra Madre Oriental v izolovaných údoliach a na náhorných plošinách. Podľa niektorých pestovateľov sa všetky variety odlišujú natoľko dokonale, že ich začlenenie do druhu Turbinicarpus schmiedickeanus by mohlo byť za sporné. Na druhej strane veľa znakov všetkých taxónov sú podobných. Niektorí anglickí autori rod Turbinicarpus radia do rodu Strombocactus (Pilbeam 1987), americkí autori zas do rodu Neolloydia (Anderson 1986), niektoré druhy rodu Turbinicarpus sú striedavo radené do rodov Thelocactus, Gymnocactus, Mammillaria atď.

Pripomienky: V 80-tých a 90-tých rokoch minulého storočia boli objavených niekoľkých nových nálezísk na opukách a vápencoch. Rastliny sú tu v spárach skál alebo vo zvetraninových suťoch na okraji skalných stien, väčšinou na plnom slnku. Nominantná varieta tu vytvára niekoľko populácii, ktoré sa medzi sebou líšia napr. veľkosťou kvetov alebo intenzitou farbou okvetných lístkov.