Synonymá: Sulcorebutia longigibba (Ritter) Brandt, Frankfurter Kakteenfreund, 3: 9, 1976, Weingartia lanata subsp. longigibba (Ritter) Donald, Ashingtonia, 1979, Weingartia neocumingii var. longigibba (Ritter) Augustin et Hentzschel, Gymnocalycium, 15: 464, 2002, Weingartia neocumingii subsp. neocumingii var. longigibba Hentzschel et Augustin, Členenie rodov Weingartia-Sulcorebutia, 2008, Weingartia matoralensis Kníže (KK 1522), Rebutia longigibba (Ritter 1961), Rebutia longigibba (Brandt 1976), Rebutia lanata ssp. longigibba (Donald 1979), Rebutia neocumingii v. longigibba (Augustin, Hentzschel 2002), Rebutia neocumingii ssp. longigibba (hort. 2006), Rebutia neocumingii ssp. neocumingii v. longigibba (Hentzschel et Augustin 2008-2010), podľa CITESu je synonymom pre Rebutia neocumingii (Backeberg) Hunt 1987,
Prekl. názvu: longigibba = dlhými hrbolkami, bradavkami, podľa charakteru tvaru rebier.
Variety a formy: Priamo k názvu longigibba neboli pridelené podriadené taxóny, ale samotný taxón prešiel kľukatou cestou medzi inými taxónmi, ako varieta, poddruh (subsp.) a nakoniec sa dostal do smetného koša a bol pridelený ako synonymum pre druh Rebutia neocumingii.
Mohutné hrboly, výrazné otŕnenie, tmavozelená farba, fialový nádych pokožky sú charakteristickými znakmi
druhu Weingartia longigibba
Popis: Stonka v mladosti guľovitá, neskôr predĺžená, asi 90 mm v priemere, staršie exempláre môžu tvoriť bočné odnože, zelená, niekedy fialovým nádychom. Rebrá 10-13, rozdelená na mohutné hrboly, ktoré sú 40 mm dlhé a 25 mm široké. Areoly asi 12,5 mm dlhé a v blízkosti kvetnej zóny sú vlnaté (hustota vlny je omnoho menšia ako v prípade Weingartia lanata). Tŕne sú slabo ohnuté, sivohnedé, hore sú tmavšie, 7-12 okrajových , 35 mm dlhé, dolné sú kratšie, 3-8 stredných sú dlhšie ako okrajové. Kvet 35 mm v priemere, zlatožltý, plod 10 mm dlhý, zelený, semené 1 mm dlhé.
Výskyt: Bolivia, prov. Oropeza, pri Rio Chico.
Tento exemplár má tmavšie kvety ako to uvádza popis, ktoré sa nikdy neotvárajú celkom a budia dojem
plnosti, hlavičky vedľa hlavnej rastliny nie sú odnože ale semenáče, ktoré vznikli samovýsevom
Pestovanie: Ako všetky rastliny z rodu Weingartia, potrebujú čerstvý vzduch, priame slnko a pravidelnú ale opatrnú zálievku. Keď sa rozhodneme o voľnú kultúru, časom budeme mať rastliny, ktoré sa podobajú na rastliny z domoviny. Nie sú náročné ani na substrát, plne im vyhovuje bežná kaktusová zem. V suchých podmienkach pod sklom ľahko sa spália. Množíme s výsevom, lebo odnože tvorí len sporadicky. Semená si uchovajú svoju klíčivosť 2-3 roky, potom už nevyklíčia. Prvé kvety sa objavia asi na štvorročných semenáčoch koncom jari, kvety sú samosprašné, plody zrejú do 2 mesiacov.
Poznámky: Žiaľ, niektorí bádatelia sa pozerajú na rastliny ako na figúrky, ktoré sa dajú voľne hore-dole pohybovať na tabuliach. Neberú do úvahy, že jednotlivé lokalitá sú ďaleko od seba, takže výmena genofondov medzi populáciami je nemožné. Taxóny, zdegradované na synonymá sa stanú obeťami pestovateľov a dochádza ku kríženiu a likvidáciu týchto odližnosti. Nezhybrizidované populácie si zachovajú svoje charakteristické znaky a sú pestrou ozdobou každej zbierky.
Pripomienky: Nakoľko rastliny si tvoria semienka aj z vlastných kvetov, nepotrebujeme mnoho rastlín z jednoho taxónu. Na strane druhej sa ale veľmi ľahko zhybridizujú medzi sebou, v dobe kvitnutia by sme mali rastliny zakryť so sieťkou, aby hmyz nemal možnosť opeliť kvety rôznych taxónov. Len rastliny z kontrolovaného množenia môžeme rozširovať medzi pestovateľmi.