Synonymá: Echinocactus vorwerkiana Werdermann, Neue Kakteen, : 101-102, 1931, Malacocarpus vorwerkianus (Werd.) Backeberg, Kaktus-ABC, : 253, 1935, Notocactus vorwerkianus (Werd.) Krainz, Parodia sellowii (Link et Otto) Hunt, CITES 1999,
Prekl. názvu: vorwekiana = W. Vorwerk, riaditeľ botanickej záhrady v Berlíne (zomrel 1934)
Variety a formy: V zbierkach sa objavuje pod názvom Wigginsia hennisii Hort., jedná sa ale len formou Wigginsia vorwerkiana. Používaným názvom je aj Wigginsia forbestii.
Wigginsia vorwerkiana určite patrí medzi najkrajšie kaktusy
Popis: Stonka je plochá, stlačenoguľovitá, asi 40-50 mm vysoká, 70-90 mm v priemere, živozelená alebo trošku do siva prechádzajúca, zospodu korkovatie. Temeno zahalené do hustej, špinavobielej až svetle sivej vlny. Rebrá v počtu asi 20, mierne špirálovite usporiadané, asi 6-8 mm vysoké s ostrými hranami, sú troška vlnovite prehýbané a u areol trošku rozšírené. Areoly sú asi 20 mm od seba vzdialené, sú len dve, najviac tri na zelenej časti rebra, pomerné sú veľké, guľaté, asi 5 mm v priemere, hlavne na temeni hustou, špinavo bielosivou vlnou, ktorá vlastne nikdy nezmizne. Okrajových tŕňov je 5-6, najhorejší často chýba, veľmi pravidelne usporiadaných, občas jeden odstáva alebo je k stonke silne ohnutý, tŕne sú šídlovité, špinavo žltobiele, šuponovite drsné, často s tmavšou špicou, väčšinou 7 mm dlhé, vzácne až do 10 mm. Stredový tŕň je jeden, rovnaký ako sú okrajové, vyskytuje len na starších rastlinách. Kvetné púčiky sú zahalené do čirnohnedej vlny. Kvety žlté, viac ako 20 mm v priemere, semeník pokrytý hnedými štetinami. Plod intenzývne ružový s nafialovým hedvábnym leskom, asi 15 mm, so sporou vlnou. Semeno asi 1 mm veľké, matne čierne, jemne bradavičnaté, a oblasti svetle hnedého hila rozšírené.
Výskyt: Typové nálezisko bolo udané u Sagomoso, severovýchodne od Bogoty (Kolumbia), v nadmorskej výške asi 1200 m, kde rastie na pastvinách v tieni travín.
Pestovanie: Pestovanie tohto druhu je celkom bez problémov. Semenáčky dobre rastú na vlastných koreňoch, vrúbľovať nie je treba. Rastliny nemajú špeciálny nárok ani na stanovište, dobre rastú v každej zbierke a spoľahlivo kvitnú od konca jari cez celé leto. Sú samosprašné, množenie je možné zo semien získaných z mäkkych plodov, ktorých rastlina vytlačuje po uzraní z temennej vaty.
Poznámky: Werdermann dostal svoje rastliny prostredníctvom Vorwerka od jedného súkromného zberateľa. V originálnom popise je uvedené: "Kvety majú byť červené". Toto je samozrejme omyl, autor popisu asi nevidel rastliny kvitnúť, presne tak, ako svedči jeho zmienka o štetinách na suchých kvetov. Údaje o nálezisku sú mnohými autormi vedené ako sporné (alebo nesprávne) vzhľadom k jeho polohe, geograficky nesmierne vzdialené od oblasti výskytu všetkých ostatných wigginsii (Uruguay, južná Brazília, Argentína). Poloha náleziska je vysvetlované zavlečením druhu do miest, kde pôvodne vôbec nebol, poprípadne sú pochybnosti o tom, či udané nálezisko vôbec existuje. Dodnes nie je celá záležitosť uspokojivo vysvetlená. V roku 1979 ju chcel vyriešiť Eggli. kvôli štrájku sa na nálezisko nedostal a tak neistota stále trvá.
Pripomienky: Druh v potomstvu nevykazuje odchýlky, semenáčky sú jednotné. Juvenálne štádium je odlišné od dospelých rastlín, napr. výrazne sa mení charakter otŕnenia. V mladosti sú rastliny ploché, v starobe si naberú viac guľovitého tvaru. Ani veľmi staré rastliny nemajú mohutné rozmery.