Aloe, symbol života a zdravia. (prvá časť)
Rastliny z tohto rodu sú už známe veľmi dávno, ich liečivé účinky poznali aj ľudia v dobe kamennej a mám dojem, že púdovo ju použili aj ešte skoršie generácie. Nie sú to zázračné rastliny ale ich látky majú skoro "zázračné" účinky. V poslednej dobe sa tešia zaslúženej popularite, lebo sú ocenené ako okrasné rastliny, ktoré majú vysokú estetickú hodnotu. Pochopiteľne, ako liečivé rastliny sú využité aj vo farmaceutike a kozmetike, preto ich pestujú na veľkých plantážiach.
Do rodu Aloe po stáročiach preradili viac ako 1000 druhov, variet a foriem, dnes uznajú asi polovinu. Počet taxónov sa mení aj od autora k autorovi, nesmieme zabudnúť na to, že ročne sú objavené stále nové druhy, ktoré obohatia aj naše zbierky. Hlavným areálom rozšírenia rodu je africký kontinent, mimo tohto kontinentu rastú len na blízkych ostrovov a na hraniciach s ostatnými kontinentmi (dnešné, omnoho väčšie rozšírenie môžu ďakovať človekovi). Na lokalitách uprednostňujú teplejšie a suchšie krajiny, kde je konkurencia ostatnej vegetácie minimálna.
Výzorovo tento rod je veľmi rozmanitý, nájdeme medzi nimi trávu podobné, s tenkými listami obdarené rastliny, ale aj vysoké, obrovské, stromovité útvary. Niektoré majú bezstopkovú listovú ružicu, ba sú aj také druhy, ktoré majú jednoduchý vysoký kmeň. Väčšinou majú silne sukulentné listové ružice, ktoré sa podobajú na americké agávy. Len niektoré druhy majú tenké, kožovité listy. Farba listov je zelená, sivá, modrosivá, na slnku môžu mať rôzne odtiene bronzu, mnohokrát sú zdobené svetlejšími alebo tmavšími fľakmi, okienkami. Okraj listov je buď celokrajný alebo sú zdobené ostrými zubami alebo ostňami, aj na hornej, aj na spodnej strane listov môžu byť zuby, výrastky a hrboly a farebné okienka. 
Aloe bellatula (vľavo) a Aloe rauhii (vpravo) zostanú nízke po dlhých rokoch, rozšírujú sa len do šírky a časom vzniknú vankušovité útvary s veľkým priemerom, ich listy sú bohato zdobené rôznofarebnými fliačikmi, ktoré sa umožnia rastlinám splynúť s hustou, suchou trávou, pochádzajú z Madagaskaru.
Kvety sú väčšinou žltej, červenej alebo oranžovej farby, ale poznáme biele a dvojfarebné kvety, vytvárajú hrozno na dlhej stvole. Otvárajú sa postupne z dola na hor. Kvetný stvol sa tvorí medzi listami, preto po odkvitnutí rastliny nehynú, ako je to normálne u rodu Agave, ich kvetný stvol vznikne priamo vo vegetačnom strede. Menšie druhy kvitnú aj u nás pravidelne, mohutnejšie rastliny zakvitnú keď sú už dosť veľké, skoro všetky druhy kvitnú počas zimných mesiacoch, čo je pochopiteľne, lebo v ich domovine práve vtedy je leto. Plody sú suché tobolky, ktoré majú 3 komôrky, z ktorých sa po zralosti sypú veľké, ploché, čierne semienka. Keď chceme semená, tobolky musíme tesne pred zraním odobrať a uchovať na teplom a suchom mieste, aby dozreli, na rastline zabudnuté plody pozvolna rozsýpu svoj obsah a v tobolkách nezostanú semená. V tom istom roku vysiate semená klíčia spoľachlivo a semenáče sú veľmi vytálne, len sú citlivé na dlhotrvajúce mokro.
Hrozno (súkvetie) druhu Aloe saponaria, jej kvetný stvol sa v tomto prípade delí na viac ramien.
Rod Aloe je veľmi náročný na dostatok svetla, priameho slnečního žiarenie, len niektoré malé druhy majú radi tieň alebo polotieň. Prave preto ich musíme aj u nás pestovať počas vegetácie vonku, vo voľnej kultúre. V tieni alebo izbe pestované rastliny majú etiolované (abnormálne predĺžené) listy, ktoré sa stávajú aj krehkými a aj na najmenší dotyk sa lámu. Listové ružice nemajú typický, kompaktný, špirálovitý tvar, spravidla ani nekvitnú. Pochopiteľne na jar ich postupne privykneme silnejším svetlom, aby sa ich pokožka nespálila, po dlhej zimnej temnoty ich pokožka je veľmi citlivá na rýchle zmeny, presne tak, ako aj naša!
,.JPG)
Aloe saponaria (maculata), dobre pestovaný exemplár, listy sú prisedlé, dobre napité, majú bronzový nádych
Na zloženie substrátu nemajú špeciálne nároky, úplne im vyhovuje zmes záhradnej zeminy, piesku, štrku a pod. Veľkosť črepníka, misky zvolíme podľa potreby rastliny, ale nemôžeme zabudnúť na tú skutočnosť, že aloy sú schopné za rok naplniť aj predimenzinované nádobie. Keď nechceme aby rástli príliš bujne, radšej si zvolme primerane veľké nádobie na sadenie. Vodu potrebujú dosť, ale medzi zálievkami zem musí vyschnúť dokonale, aby aj čakacie korienky dostali vzduch (kyslík), v mokrej zemine voda vytlačí vzduch a takto môže vzniknúť vinikajúca mikroklíma pre zhubné choroby. Rastliny, ktoré stratili svoje korene, ľahko zachránime, jednoducho ošetríme choré časti (v prípadne odrežeme napadnuté časti), necháme zaceliť ranu a asi po 2 týždňov môžeme rastlinu zasadiť a zakoreniť. (Mne sa podarilo viackrát zachrániť také rastliny, ktorým som už nedal šancu, ale sila života je v nich (vis vitalis) taká silná, že po roku spustili korene a rastú ďalej!). Osobne ja aloy neprihnojujem a som z toho šokovaný, z čoho získajú toľko hmoty, aby za rok boli schopné vytvoriť také veľké množstvo živého tkaniva? Ani kvetníky nie sú veľmi veľké, neraz sa stane, že spodné listy celkom zakryjú nádobie a voda sa môže dostať do zemine jedinou cestou, len cez spodné otvory! Im to nevadí, aj tak vegetujú znamenite.
Aloe broomii, rastie aj v malom črepníku ohromne rýchlo, má dokonalú listovú ružicu
Rod Aloe môžeme množiť trojakým spôsobom. Na množenie sú najčastejšie využité bočné odnože, ktoré na jar, začiatkom leta odrežeme, ranu necháme zaceliť a odnože zasadíme do piesčitej zeminy. Ešte nezakorene rastliny pestujeme v tieni, polotieni a teple. Zakorenené exempláre nám dajú na vedomie svoju prípravenosť na rást tým, že začnú tvoriť nové listy. Postupným privikaním ich uložíme medzi ostatné rastliny. Druhý spôsob množenia je, keď okolo matky sa tvoria dcérske rastlinky, ktoré už majú vlastný koreňový systém. Pri presadení matky tieto dcérske výhonky odrežeme (niekedy sa dajú aj odlomiť) a po niekoľkých dní ich zasadíme a pestujeme ich ako ostatné aloy. Veľa druhov nikdy nevytvára odnože ani na stonke, ani pod zemou. Takéto druhy môžeme množiť jedine výsevom. Semená aloí sa na trhu málokedy objavia, lebo majú krátku životnosť klíčivosti a pokiaľ sa dostanú k nám zo zberov "lovcov rastlín", už nie sú kličivé. Keď nám ale zakvitne niektorá z aloí, môžeme sa pokúsiť o samoopelenie. Ja to v praxi robím takto: na konec špáratka alebo špajľu natočím kúsok vaty a z kvetov, ktoré už majú zrelé peľníky, s týmto prípravkom opatrne oberem peľ a opeľujem bliznu ďalších kvetov tohto istého exemplára. Tento postup opakujem viackrát za deň, do tej doby, pokiaľ sú rozkvitnuté kvety na rastline. Môže to trvať aj viac týždňov, ale väčšinou sa mi podarí získať pár plodov. Je v nich dosť semien na získanie ďalšej generácie. Semená vysievam do malých kvetníkov, ako substrát použivam čistý lignocel, na povrch voľne vysypem semená a potom ich zakryjem asi 2 mm vrstvou lignocelu. Hotové výsevy položím do misky, kde je asi 3 cm hlboká voda. Vodou nasiaknuté kvetníky uložím do polochládku a na pár dní ich zakryjem kúskom skla. Po vyklíčení semenáčov odstráním postupne sklo a dám ich na také miesto, kde buď ráno alebo večer majú aj priame slnko, takto zabránime cestu pliesniam k semenáčom. Prvýkrat ich pykýrujem, keď už majú niekoľko listov, zatiaľ len do plytkých misiek. Ročné, dvojročné rastliny už môžeme sadiť do osobitných kontajnerov.
Nakoľko je čo písať o tomto rode, som sa rozhodol, že článok rozdelím do viacerých častí.
Konec prvej časti!