Echinofossulocactus - Stenocactus, miniatúrni gladiátori Mexika.
Echinofossulocactus - Stenocactus exemplári v skleníku.
Súbor fotiek vo FOTOGALÉRII!
Sú kaktusovité rody o ktorých sa málo píše, ich členov nájdeme väčšinou len v špecializovanej zbierke. Iné rody sú spomínané v každej publikácií, taxóny týchto rodov sú notoricky známe a bežne pestované. Takýmto, málo známym rodom je aj rod Echinofossulocactus (syn. Stenocactus). Už ako mladý sukulentár som získal zopár exemplárov z tohoto rodu a od tej doby moja láska k ním je trvalá. Boli časi, keď som mal vo svojej zbierke 170 taxónov a viac ako 1000 exemplárov fosuláčikov. Prečo sú tieto kaktusy tak málo pestované, prečo ich rôzní autori článkov ignorujú? V tomto článku sa budem znažiť tieto veci vysvetliť a mojou snahou bude aj ich propagácia, reklama, lebo naozaj zaslúžia miesto v naších zbierkach.
Rod Echinofossulocactus (1841), tak ako to ho Lawrence popísal, nebol pôvodne samostatným rodom, ale zahŕňoval druhy s takými rôznými charakteristickými znakmi, že niektoré z nich sú dnes zaradené do iných rodov. Lawrence ho rozdelil do troch sekcií, z nich prvú pomenoval "gladiatores" a zaradil do nej druhy typu Echinofossulocactus coptonogonus Lem. Z uvedených druhov tejto sekcii vytvorili neskôr Britton a Rose samostatný rod, ktorého zo zreteľom na prioritu popisu pomenovali názvom Echinofossulocactus.
S ohľadom na nemožne dlhý názov rodu, boli, aj sú pokusy o jeho premenovanie. K. Schumann (1898) použil pre VIII. podrod rodu Echinocactus názov Stenocactus. Spegazinii (1923) použil názov Brittonrosea a konečne Berger (1929) použil Schumannov názov pre podrod k označeniu rodu. Kým názov Brittonrosea celkom prepadol, s názvom Stenocactus sa stretneme u Borga, v starších publikáciách H. Bravo a hovorovo bežne u kaktusárov.
Vo svojom, nie celkom presnom výklade sa D. R. Hunt (1980) pokúsil de facto právne obhájiť platnosť názvu Stenocactus. Jeho pokus však vo svete ešte vtedy neuznali. Rovnako neboli prijaté ani Taylorové (1980) pokusy o spojenie rodov Echinofossulocactus a Ferocactus do jedného spoločného rodu Ferocactus. V tejto práci Taylor používal názov pre naše rastliny v rode Ferocactus ako podrod Stenocactus. Túto kombináciu nikto neaspektoval a svet naďalej používal starého označenia Echinofossulocactus Lawr. Anglo-americká škola názvosloví ale s týmto názvom nebola spokojná, nakoľko jednoducho nevedeli vysloviť. Naďalej trvali na premenovaním názvu na Stenocactus, i keď je to podľa pravidiel a zákonov nomenklatúry nepripustné, názov Echinofossulocactus je pôvodnejší a bol používaný o 57 rokov skôr ako Stenocactus! Tu by som použival svoju mienku, ktorú som už raz komentoval v článku "Parodia kontra Notocactus": názov Stenocactus sa nepresadil ale bol presadený!
Nálezisko tohoto rodu je obmedzené na náhorné plošiny, ktoré sa nachádzajú medzi mexické štáty Estado de Mexico, Querétaro, Hidalgo, San Luiz Potosí, Zacatecas, Aguascalientes, južná časť Coahuily a Nuevo León. Rastú v rovinách, na hrebeňoch a svahoch hôr vo výškach medzi 1 500 až 3 000 m nad morom. Zatiaľ neboli nalezené na svahoch zálivu ani u Pacifiku.
Rozpoznať rod od ostatných rodov je veľmi jednoduché, lebo skoro každý druh má početné rebrá, tenké a zvlnené, ale klasifikácia a identifikácia jednotlivých druhov je ťažká, pretože každý z nich varíruje hlavne v počte a síle tŕňov. Podľa rozšírenia rodu sa dá posúdiť, že jeho druhy sú relativne vymedzené a preto sa stretneme s tak veľkou príbuznosťou medzi nimi: mnoho z nich sú problematických, nie sú však na lokalitách tak izolované, aby sme ich mohli považovať za poddruhy - subspecies.
Rastliny z tohto rodu sú veľmi citlivé na rôzné klimatické podmienky a okamžite reagujú aj na nepatrné zmeny. Tieto zmeny sa prejavujú hlavne v otŕnení, v barve pokožky a celkového habitu rastlín. Takéto rýchle zmeny v habite najlepšie môžeme sledovať u kultúrnych rastlín. Skúšané oči hneď zbadajú čo im chýba alebo z čoho majú prebytok. Táto ich vlasnosť sťažuje presnú klasifikáciu, hlavne u ešte nedospelých rastlín, ktoré si dlho udržiavajú tzv. juvenálny habitus. Preto indifikácia jednotlivých taxónov potrebuje rozsiahlejšie znalosti od autorov, ktoré sa môžu získať len priamo na lokalitách. Takéto štúdia sú časovo a finančne veľmi náročné, len zopár vyvolených si to môžu dovoliť. Popisy, ktoré vyšli pred 50 rokmi, alebo ešte skôr, pred II. svetovou vojnou, sú väčšinou jednoduché, obsahujú málo údajov (ktoré neraz sa môžu aplikovať aj na viac taxónov), chýbajú kvalitné farebné fotky, detaily. V tom období neudali ani presné lokalitá, neraz v popisoch udali ako nálezisko: Mexiko. Klasifikáciu rodu sťažujú aj parametálne odlišné názory niektorých autorov. Aj počet uznaných taxónov sa očividne mení, väčšinou je to v rozmedzí 7 až 67-80 taxónov. Počet neuznaných (synonymných) taxónov je ešte o mnoho vyšší.
V poslednej dobe sa dostali z nálezísk do naších zbierok nejaké semená, ktoré ale väčšinou nie sú dobre určené a majú za rodovým menon skratku buď sp. (species - druh, ktorý patrí do niektorého rodu, napr. Echinofossulocactus sp.), alebo aff. (affinis - podobá sa na niečo, napr. Echinofossulocactus aff. multicostatus). V lepšom prípade sú ešte udané aj názvy lokalít, ale si ani tieto údaje nemôžeme brať vážne. Sú lovci kaktusov, ktorí náročky udávajú nepravé údaje, aby iný ich nemohli navštíviť a získať odtiaľto materiály.
Zo semena vypestované semenáče majú celkom odlišné otŕnenie ako dospelé rastliny. Toto otŕnenie sa volá juvenálne - detské a tento jav si môžeme pozorovať aj u iných rodov a volá sa diformizmus - dvojtvárnosť. Charakteristické tŕne sa objavujú až po niekolkých sezónach. Celkový habitus rastlín sa ustáli až po niekolkých desaťročí! Kultúrne rastliny začnú kvitnúť relatívne skoro, neraz po 2-3 rokoch po výsevu. Nakoľko sa jednotlivé taxóny v tomto štádiu vývoja rozlišujú ešte horšie ako dospelé rastliny, niektorý, nedisciplovaný pestovatelia ich sprašujú vzájomne, aby si získali semená na obchod. Takto vzniknuté exempláre nemajú žiadnu zberateľskú hodnotu len znehodnotia genofond. Časom, tieto viackrát medzi sebou skrížené populácie, vypadajú ako by boli jednoliate, českí pestovatelia na túto demónu používajú výstižný názov "stejnáčky".
Ako som to už vyššie uviedol, rebrá fosuláčikov sú veľmi početné, tenké, lamelovité, zvlnené a sú usporiadané žalúzovite. Najmenej rebier má druh Echinofossulocactus coptonogonus, 10-14 kusov. Najviac rebier má zatiaľ Echinofossulocactus multicostatus 60-100 (150). (Poznámka: Na základe týchto údajov českí kaktusári vtipne hovoria, že celý rod obsahuje jen 3 druhy, coptonogonus, multicostatus a tých ostatních.) Pochopiteľne počet rebier v rámci druhu sa varirujú aj na jednej lokalite, takže tento rozlišovací znak, okrem druhu coptonogonus, nemôžeme používať.
Podľa stredových tŕní môžeme celý rod rozdeliť na dve skupiny. Prvá skupina nikdy nemá stredové tŕne a druhá má. Počet str. tŕňov je 1, 2, 3, 4 a u druhu Echinofossulocactus boedeckerianus 6-9 kusov. Keď je str. t. len jeden, tak je umiestnený v strede areoly ako centrálny, keď sú dva sú umiestnené nad sebou, v prípade 3 sa nachádzajú v hornej časti areoly, pri štyroch str. t. je jeden ako centrálny a tri sú umiestnené v hornej časti areoly. V prípade Echinofossulocactus boedeckerianus je jeden tŕň ako centrálny a ostatné sú lúčovito rovnomerne rozmiestnené okolo areoly. U niektorých druhov centrálny stredový tŕň môže chýbať aj v rámci spoločnej lokality, alebo dokonca aj z niektorých areol na tej istej rastliny.
Okrajové tŕne sú buď krátke a štetinaté alebo mohutné. Mohutné okrajové tŕne sú umiestnené v hornej časti areoly. Krátke okrajové tŕne sú umiestnené buď v dolnej časti areoly (skupina Oligacanthi) alebo sú rozmiestnené okolo celej areoly (skupina Polyacanthi). Počet okrajových tŕňov je značne variabilný a spravidla je na nich najviac na celkom mladých rastlinách, semenáčikoch. U niektorých druhov ich počet sa zo stárnutím klesá (Echinofossulocactus gladiatus), u iných sa môže, ale nemusí, zvyšovať (Echinofossulocactus lloydii).
Farba troch horných orajových a stredných tŕňov je veľmi rozsiahla a zahŕňuje spektrum od bielej, cez žltú, červenú, hnedú až po čiernej farby zo všetkými možnými farebnými odtieňmi. Špica týchto tŕňov je spravidla tmavšia ako je ich zvyšná časť. Vo väčšom prípade mladé tŕne sú ďaleko pestrejšie ako sú na starších areolách. Na najstarších areolách tŕne zpravidla stmavnú a neskôr celkom zošedivieju. Tento jav môže spôsobiť u jednotlivých autorov rozdiely v popisoch, lebo študované rastliny môžu byť v rôzných fázach vývoja. Farba malých ( v dolnej časti areoly) okrajových tŕňov môže byť sklovite biela, žltlá, hnedá alebo sivá u tŕní starších areól.
Tvar troch horných okrajových a stredných tŕňov je rovnako veľmi premenlivý. Tri horné tŕne, či okrajove alebo stredné, spravidla sú ploché, pričom prostredný z nich je najmohutnejší a najsploštenejší a obidva postranné sú užšie skoro guľaté a sú kratšie.
Ukázalo sa, že farba stonky je daná stanoviskom a podmienkami prostredia rastlín a na určovanie druhov alebo variet na základe farby stonky je bez významu. Tento fakt si môžeme pozorovať aj sami, keď vystavíme rastliny prúdkemu slnečnému žiareniu alebo ich pestujeme v tieni.
Doba kvitnutia všetkých echinofossulokaktusov v prírode je od decembra do apríla. Pokiaľ majú počas zimovania dostatok svetla aj u nás môžu kvitnúť v tomto období, inak kvitnú od januára do júna. Kvety majú 1-1,5 až 2 cm v priemere, ich dĺžka môže byť 3-4 cm-rov, niektorých prípadoch aj viac (Echinofossulocactus rosasianus). Podľa farby kvetov ich môžeme deliť do dvoch skupín. Do prvej patria s farbou bielej, žltej alebo žltozelenej, do skupiny druhej patria rastliny, ktoré majú prúžkované okvetné listky v rôzných odtieňoch ružovej farby, sem patrí aj farba fialová. Neraz sa stretnem v rôzných publikáciách aj farbou červenou. Červene kvitnúce exempláre som ešte nikdy nevidel. Intenzita farby prúžkov na okvetných listkoch je individuálna, ani ten istý exemplár nemá rovnakú sitosť, mení sa to každý rok, zmenou pestovania atď. Semená sú čiernej farby sú malé a dobre klíčivé.
Pestovanie týchto rastlín väčšinou nerobí problémy. Môžeme ich pestovať v rôzných kultúrach ale najlepšie sa im darí vo voľnej kultúre. Pokiaľ majú dobrú priepustnú zeminu, znesú aj dlhotrvajúce dažde. Na plnom slnku sú mimoriadne vytŕnené a pestrofarebné. Počas vegetácii potrebujú aj dostatok vody, pochopiteľne medzi dávkami vody substrát sa musí dokonale vyschnúť. Na zimu ich pripravíme tak, aby mohli byť vonku čo najdlhšie, až do prvých nočných mrázikov. Zo zalievaním prestaneme asi koncom septembra, od tejto doby korene nesmia byť v mokru, lebo by sa nedokázali odolať nízkym teplotám a hynuli by. Rastliny, hlavne staršie, ťažko regenerujú svôj koreňový systém (väčšinou už nidky!). V suchom stave počas zimovanie krátkodobo znesú aj veľmi nízke hodnoty aj hlboko pod nulou.
Nakoľko väčšina taxónov echinofossulokaktusov nevytvára dobrovoľne odnože, množíme ich zo semien. Pri získaní vlastných semien musíme byť disciplinovaný, aby sme nezískali za každú cenu semená a pomiešali všetko do hromady čo práve kvitne. Vybrané druhy na množenie radšej držme oddelene od ostatných kaktusovitých (oni sú schopné vytvoriť semienka, keď sú opeľené peľou inými príbuznými rodmi!). Opeľujeme rastliny keď máme istotu, že pochádzajú z rovnakých populácií. Rastliny vypestované z takýchto semien časom sa stanú ozdobou každej zbierky aj sa zachová genetická výbava dannej populácie. Túto kritériu by sme mali brať veľmi vážne, lebo v prírode postupne sú likvidované obrovské plochy, premenia ich na ornú pôdu pre hospodáské rastliny a pastviny, sú zastavané, vybudujú na nich továrne, športové zariadenia (hlane sú to tenisové kurty a golfové ihriská pre bohatých) a najhoršom prípade ich zasypú zo smetím, jednoducho sa stanú obeťmi takýchto skladíšť! Budú časy, keď tieto rastliny už v prírode nebudú mať priestory na život a vyhynú. Našou povinnosťou je, aby sme ich aspoň udržali určitý čas pri živote. Možná, naše detí už budú múdrejšie a zachované exepláre dostanú naspäť do prírody!