Lithops, kvitnúce kamienky.
Rastlinky z rodu Lithops hovoria za seba, sú to pestrofarebné, jedinečné a zázračné výtvory prírody!
(dominantná rastlina na fotke je Lithops aucampiae, vpravo dole Lithops pseudotruncatella, hore
vpravo Lithops salicola, hore v pozadí je Lithops optica f. rubra)
Sú to veľmi dobre známe a rozšírené rastliny, ba patria medzi sortiment komerčných pestovateľov, ktorí ich množia v miliónových kusoch. Niet sa nad tým čo čudovať, veď sú to dekoratívne, zaujímavé rastliny, ktoré na to ešte aj krásne kvitnú. Druhy rodu Lithops so svojími kresbami na hornej strane listov verne kopírujú, napodobňujú (mimikri) okolitú prírodu a kamene, medzi ktorými žijú. V prírode sú zaborené do substrátu až k okrajov listov, takže väčšina stonky je neviditeľná. V kultúrach pestované rastliny sú väčšinou obnažené a nad povrchom zeminy je vedieť skoro celá stonka. Má to aj svoje výhody, lebo stonka v takomto prípade nie je v priamom styku so substrátom a takto môžeme predísť rôznym hubovým chorobám. Medzi nevýhodami patrí aj ten fakt, že takto obnažená pokožka, ktorá normálne nie je vystavená priamemu slnku, sa ľahko spáli, alebo sa rastlina doslova uvarí vo vlastnej štáve! Po vyše ako polstoročnej praxi prezradím, že živé kamienky vždy patrili medzi mojími miláčikmi, ale s ich pestovaním som mal stále nejaké ťažkosti. Hambím sa priznať, ale cesty skúseností, ktoré som získal pri pestovaní litopsov sú vydlaždené tísickami odumretými rastlinami. S týmto mojím príspevkom by som chcel dať nejaké základy záujemcom, aby sa oni vyvarovali z chýb, ktoré som ja nevediac-vediac spáchal voči im.
Rastliny z rodu Lithops v mojej zbierke, je veľmi dôležité, aby boli dobre a viditeľne označené
Litopsy sú vysoko sukulentné rastliny s celkom zakrpatenou stonkou. Protistojné listy (vždy je prítomný len jeden pár listov) sú 10-50 mm dlhé a 10-30 mm široké, sú zrastené takmer po celej dlžke listov. Horná časť listov je akoby bola odrezaná, odťatá, odseknutá do vodorovnej plochy, len v prípade niektorých druhov je zaoblená, ale vždy nápadne odlišným charakterom pokožky od ostatnej časti (bočných) stonky. Okrem farebných škvŕn a drobných rýh máva často vyvinuté priesvitné okienka v najrozmanitejším usporiadaním. Vertikálne plochy zrasteného páru listov (tzv. stonky rastlín) pokrýva zelené asimilačné pletivo. Korene sú dosť robustné, u starších rastlín hlavný, kôlovitý koreň zdrevnatie a je obrastený korkovitou vonkajšou vrstvou. Niektoré druhy majú sklon k odnožovaniu a vytvárajú trsy pologuľovitého tvaru. Kvety vyrastajú zo šterbiny medzi listami. Majú bielu, žltú až svetle oronažovú farbu a priemer 15-40 mm. Otvárajú sa len v poobedňajších hodinách a u niektorých druhov príjemne vonia. Tobolka má jednoduchú stavbu s 4-7 puzdrami. Areál výskytu je neobyčajne rozsiahly, zahrňuje takmer celú Namíbiu, západné a centrálne polopúšte v Juhoafrickej republike. Bolo platne popísaných asi 50-60 druhov a omnoho viac variet a foriem. Kľúč na určovanie jednotlivých druhov a mapku ich vyskytu uvádza napr. Jacobsen vo svojom diele "Das Sukkulenten Lexikon", 1983.
Neoznačené, mladé semenáče, kvitnúce po prvýkrát z rodu Lithops
Podať stručný popis celkového charakteru rodu Lithops je nemožné, ale ich výzor je samozrejme dostatočným podkladom pre vysvetlenie obrovskej popularity rastlín medzi pestovateľmi po celom svete. Spôsob, akým sa adaptovali k životu v aridných podmienkach, hlavne spôsob k dokonalému splynutiu s okolím, privádza k užasu každého, kto sa s nimi prvýkrát stretol. Sú to skutočne jedny z najpozoruhodnejších rastlín na našej planéte. Skoro vo všetkých krajinách sa pre nich vžilo označenie "živé (alebo kvitnúce) kamene". Ich podobnosť s kameňmi je vyjadrené aj vo vedeckom rodovom mene (grécky lithos = kameň, opsis = tvár, vzhľad). V samotnej južnej Afrike sú označené menej lichotivo ako "Hotentotské zadôčky". U nás som počul aj názov "opičie zadôčky".
Nájsť litops v nekvitnúcom stave v prírode je neobyčajne ťažké, a to aj na známych lokalitách s bohatým výskytom. Nemôžeme sa potom čudovať, že od celkom náhodného objavu prvého druhu (Lithops turbiniformis W. J. Burchell, 1811) uplynulo skoro sto rokov, pokiaľ neúnavný terénny botanik K. Dinter objavil ďalší druh (Lithops pseudotruncatella K. Dinter). K ťažkému hľadaniu pridá nielen ich tvar a farebná shoda s kamienkami v najbližšom okolí, ale aj skutočnosť, že rastliny bývajú väčšiou časťou svojho objemu ukryté v pôde. Často tak hlboko, že horná plocha listov leží v rovine pôdneho povrchu. Zaťahovanie rastlín do podzemia je nepochybne spôsobené skracovaním koreňov v suchom období. Litopsy sú rastliny veľmi dlhoveké, bezpečne bolo dokázané, že staršie jedince môžu mať viac ako sto rokov!
Asi rok staré semenáče rodu Lithops, v tejto faze vývoja sa už objavujú charakteristické znaky druhov
Nepreberané množstvo farebných kombinácií a variabilita kresieb na horných plochách listov (pigmentové škvrny, rýhy a priesvitné okienka) nepochybne zvyšujú zberateľskú atraktivitu litopsov. K ich obľube avšak prispieva aj docela ľahké pestovanie. Veď zo semien môžeme aj v naších zemepisných šírkach vypestovať za 3-4 roky celkom dospelé, kvitnúce rastliny, tvarovo a farebne rovnocenné s ratlinami z prírody. Okrem vysokých nárokoch na svetlo sú inak veľmi skromné čo sa týka substrátu aj zálievky. Aj keď jednotlivé druhy litopsov pochádzajú z klimaticky rozdielnych oblastí, možno ich úspešne pestovať vcelku rovnakým postupom. Dospelé rastliny zalievame len v dobe od mája do septembra, semenáčky (1-2 ročné) od marca do októbra. Tieto termíny sú ale len informačné, vždy musíme rešpektovať ročný cyklus obmeny listov, ktorý vplyvom špecifickým podmienkam nie je nikdy presne rovnaký u každého petovateľa. Niektoré druhy z oblasti zimných zrážok (Lithops optica, Lithops villetti, Lithops otzeniana Lithops franciscii, Lithops helmutii, Lithops herrei a Lithops comptonii) všeobecne vyžadujú na jeseň polievať o jeden až dva mesiace dlhšie ako ostatné.
Vitálne, dobre pestované semenáče rodu Lithops pred prvým pikírovaním
Taxonomické triedenie rodu Lithops, najmä jednoznačné a všeobecne uznávané vymedzovanie úrovni druhov, variet a foriem, má ešte ďaleko od dokonalosti. Rozdiely v tvare, veľkosti a sfarbení listov nie sú dostatočne spoľahlivými rozlišovacími znakmi. Dosť uspokojivo sa dá celý rod rozdeliť len na dve skupiny (pravdepodobne by mohli byť podrodmi). Prvá z nich zahrňuje druhy s bielymi kvetmi a druhá žltokvitnúce druhy. Rozdiely medzi obidvomi skupinami nie sú len vo farbe kvetov (tá je len najnápadnejším znakom), ale aj vo tvare semenáčov. Taktiež kríženie bielokvitnúcich druhov so žltokvitnúcimi sa nedá, napriek tomu, že to vo vnútri skupiny je veľmi ľahké. Možná, že východiskovou cestou by bolo štúdium rozdielov vo veľkosti a tvaru semien v blízkych príbuzenských vsťahov vo vnútri rodu Lithops. Mimoriadne svedovitým spôsobom pripravil svoju monográfiu o rode Lithops D. T. Cole (Johannesburg, JAR), lebo predtým vydaná kniha od Nelova (1946) už bola celkom zastaralá. V rámci pripravenej práci Cole navštívil skoro všetky lokalitá, ktorých vtedy bolo známych asi 400 a priamo na mieste študoval prírodzenú variabilitu jednotlivých druhov aj stanovištné podmienky (napr. pH hodnoty pôdy). Jednotlivé lokalitá označil poradovými číslami, ktoré sú dobrým voditkom rozlíšenia jednotlivých populácií aj dodnes. Taktiež vydal úžitočný prehľad všetkých platných a neplatných mien s vyčerpajúcim prehľadom literárnych prameňov.
Je to neuveriteľné, ale sa jedná o tú istú rastlinu, povrchové kresby sa menili až tak, že by ju mohli popísať ako iný taxón (Lithops aucampiae f. Kuruman), (medzi zábermi uplynulo niekoľko rokov)
Ešte zopár rád k pestovaniu rodu Lithops. Keď skončí vegetáciu starý pár listov, začne zasýchať a vo vnútri sa vytvára nový pár listov. V tejto dobe nesmieme zalievať. Jednak by sme prerušili zasýchanie starých listov a nový pár by prerastol ešte cez nezaschnutými starými listami, jednak by zálievková voda mohla spôsobiť hnilobu rastlín. Suché zbytky pokožky na základe rastliny môžu pomôcť určiť vek rastliny podobne ako letokruhy u stromov (v prírode tieto zbytky majú aj ochrannú úlohu), ale je lepšie tieto zbytky opatrne odstrániť každý rok, aby neponukli úkryt pre škodcov alebo sa nevytvorili vhodné podmienky pre rozvoj hubových chorôb. Prvýkrát zalejeme rastliny, keď proces prelievania telesných štiav rastlín dokonale prebiehol. V jarných mesiacoch polievam opatrne, vlastne len zmyjem prach z povrchu rastlín a troška namočím zeminu. Počas letných horúčavách nepolievam vôbec, hlavné obdobie zálievok je august a september. V týchto mesiacoch polievam dosť, rastlinám nevadí ani trvalé premokrenie. Je zaujímavé, že v prírode, keď je dostatok vláhy, aj teploty sú najnižšie. Rastliny vtedy nesú aj nízke teploty až do -9 stupňov Celzia. Boli zaregistrované prípady, keď rastliny boli celkom pod vodou, alebo tieto kalúže boli zamrznuté a rastliny prežili všetko bez újmu na zdravia. Aj moje skúsenosti potvrdia tieto záznamy, počas hlavného rastového obdobia (neskoré leto a začiatok jeseňa) potrebujú najviac vody. V tomto období začnú tvoriť puky a zachviľu aj kvety, pochopiteľne aj objem rastlín sa mení do rozmerov koľko len umožní roztiahnosť novej pokožky. Najpr mi kvitnú rastliny so žltými kvetmi a postupne preberú vládu bielokvitnúce jedince, keď píšem tento článok ešte stále mám kvitnúce litopsy (začiatok novembra). Počas zimovania ich musíme uložiť tak, aby mali čím viac svetla, inak sa začnú preťahovať, etilovať, čo je asi ich konec. Pletivá pokožky sú potom oslabené a rastlina nemá žiadnu šancu prežiť, aj najmenšia dávka pliesni si nájde cestu do vnútorných orgánov rastlín. Na jar ich privykáme postupne k priamemu slnku, aby sa pokožka nespálila. Nie je dobré mať rastliny v tomto období v uzavretom priestore, lebo sa môžu aj uvariť. Počas leta ešte nemajú hlavné vegetačné obdobie, preto ich chránme proti premokreniu a dlhotrvajúcim dážďom. Stáva sa, keď je moc teplo, pokožka rastlín sa zvrášti, ani v tomto prípade nepolievajme, neľutujme ich, oni sa aj takto bránia voči vysýchaniu, do rána sa povrch pokožky vyrovná. Jednu vec pochopte, litopsy nie sú skleníkové rastliny, potrebujú síce teplo, ale nie horúčavy. Tienený skleník je zas moc tmavým zariadeným pre ne. Najlepším riešením je otvorený fóliovník s dostačujúcím vetraním. Voľná kultúra sa podobá najviac na prírodné podmienky okrem naších jarných a letných dážďov. Musíme mať pred očami aj tú skutočnosť, že na afrických lokalitách ročné obdobia sú presne opačné ako u nás. Keď tam je jar, u nás je jeseň, keď v Afrike sú letné mesiace, u nás sa lyžuje! Túto vlastnosť si doniesli vo svojich génoch a preto ich tak ľahko neprevýchováme. Myslím si, že aj tieto vlasnosti robia z nich výnimočných tvorov.
Vráskanie povrchu rastlín počas horúčavách (rôzne populácie druhu Lithops otzeniana)
Každý jedinec má osobitné vzorkovanie povrchu a po každom prezliekaní sa mení vzorka, takže každý rok majú nové "šaty"! Menšie rany, prasknutá pokožka alebo chýbajúce časti po zvliekaní sa opravia, takže rastlina aj takýmto spôsobom dokáže omladiť. Prečo si vôbec zvolili tento spôsob obnovi? V aridných podmienkach pokožka rastlín musí byť pevná, musí sa odolať vonkajším vplyvom, ako sú silné slnečné lúče, nedostatok vody (v tomto prípade musí byť aj vodotesnou), silné vetry, ktoré berú zo sebou aj ostré častice piesku, menšie kamienky a tie častice taktiež môžu poškodiť epidermis. Po vegetačnej dobe pokožka sa pripravý na tieto úkoly a stvrdne, stratí svoju pružnosť, ktorá potom neumožní rastlinám ďalej rást. Jediným riešením je, každý rok si vytvoriť nové epidermis, ktoré dokáže rastline pribrať na objeme a zaplniť chýbajúce časti stonky. Niektoré druhy, keď už dosiahli maximálne rozmery druhu, vytvorie dva páry nových listov, ktoré v prvom roku sú asi polovičnej veľkosti normálu. Postupne si takto vytvoria skupinky pologuľovitého tvaru. Sú to síce odnože, ale hlavný kôlovitý koreň majú spoločný, takže ich rozdeliť kvôli množeniu potrebuje obrovskú šikovnosť a častie (ale je to možné!). Keď sa hlavný koreň moc poškodí alebo celkom odlomí, nedokáže sa regenorovať, je to konec rastliny. Žiaľ, zatiaľ nevymysleli spôsob vrúbľovania, ako to poznáme u iných sukulentných čeľadí.
Semená sú prachovité, v praxi to znamená, že len skúsený sukulentár dokáže ich odlíšiť od iných častíc toboliek. Odtrhnuté zrelé tobolky odložíme na suché miesto, aby neplesnieveli, alebo sa neotvorili vlhkosťou. Totiž, tobolky majú takú vlastnosť, že keď kvapne na nich voda, otvoria sa a semienka sa potom majú možnosť vysýpať a klíčiť. Z tobolky sa nie všetky semená dostanú na von, takže, určité množstvo zostane v rezerve na ďalšie obdobie. S týmto účinným mechanizmom je zabezpečená ďalšia generácia. Semená si zachovajú svoju kličivosť až 20 rokov. Aby sme vedeli vybrať a vyčistiť semená, musíme suchú tobolku kombinačkami, alebo plochými kliešťami rozdrviť na menšie kusy a potom pracne odstrániť iné častice semeníka ako sú semená.
Lithops comptonii na lokalite
Výsev nepotrebuje zložité výsevné aparáty a ani vedomosti. Stačí jedna miska s priehľadným vičkom, jemný štrk alebo hrubozrnný piesok, perlit, alebo iný jemný minerálny materiál, alebo zmes týchto látok, zrnitosť substrátu má byť 2-4 mm. Nádoba, substrát a semená musia byť čisté, skoro šterilné. Do spodku nádobky navŕtáme malé dierky, aby sme mohli výsev polievať podmokom. Nasypeme niekoľkocentimetrovú vrstvu substrátu, urovnáme a na povrch rovnomerne rozsejeme semienka a aby sa semená dostali medzi zrnká substrátu, nádobku opatrne niekoľkokrát priklepeme. Označíme výsev, kde uvedieme názov rastliny, dátum výsevu, pôvod semien a pod. Hotový výsev potom položíme na pár minút do väčšej misky s vodou, aby sa substrát poriadne nasiakol tekutinou, do prvej zálievky ešte nedajme žiadne hnojivo len prípravok proti pliesní (ja ani herbicidy nepoužívam). Nakoľko litopsy potrebujú veľa svetla, v tomto prípade ani semenáče nie sú výnimky. Pochopiteľne výsev hneď nedáme na priame slnko, ale na veľmi svetlé stanovište. Semenáče začnú klíčiť po 4-6 dní od doby výsevu a už potrebujú čerstvý vzduch. Víčko opatrne a postupne odstránime, celý proces má trvať asi mesiac. Výsev nechajme celkom preschnúť až potom podmáčame, teraz už môžeme aplikovať slabý roztok hnojiva. Semenáče môžu mať aj priame slnko, stačí pár hodín denne. Nakoľko aj semenáče rastú podobne ako ich rodočia, aj oni sa presliekajú, ďalšiu zálievku dostanú, keď sa prvýkrát prezlečú. Semenáče sa za sezónu môžu prezliekať aj viackrát (2-4). Na zimu ich pripravíme asi koncom októbra, s tým, že prestaneme polievať a výsev uložíme na veľmi svetle a chladné miesto. Na jar ich začneme polievať skôr ako dospelé jedince. Aj druhom roku sa môžu prezliekať viackrát. V treťom roku už ich pestujeme ako ostatných príslušníkov rodu Lithops.
Semená vysievame buď na jar (v apríli) alebo koncom augusta (toto obdobie je prírodzenejšie). Jarné výsevy majú predpoklad, že do zimných mesiacoch semenáče sú už dosť veľké na bezproblémové zimovanie. Jesenné výsevy musíme prisvetlovať umelým svetlom, na to sú dobré výsevné aparáty, ktoré majú výkonné neonové trubice. Tu si môžeme nastaviť teploty, dĺžku a intenzitu svietenia, optimálnu vlhkosť a pod. Pozitívum je, že takto si získame jednu vegetačnú sezónu na vyše. Negatívum je, že takýto aparát už potrebuje technické vybavenie, elektriku a údržbu. Prvé pikírovanie uskutočníme keď sa už semenáčiky moc tlačia. Výsev pred pikírovaním nechajme dokonale preschnúť. Semenáče opatrne vyberáme zo substrátu, aby sa hlavný koreň moc nepoškodil, lebo to môže znamenať konec rastlinky. Vybraté rastlinky nechám na tálke asi týždeň v tieni a teple až potom ich presádzam do vhodnej zeminy. Prvú zálievku dostanu asi po 30-60 dní (vždy podľa okolností!). Viacročné kusy pestujeme buď jednotlive alebo v spoločnej miske.
Ešte jedna pripomienka: semená najlepšie kličia v druhom roku po zberu semien, veľmi čerstvé semená je zbytočne vysiať, klíčivosť bude veľmi nízka. Ako som to už uviedol vyššie, semená svoju klíčivosť udržia až 20 rokov!
Upozornenie: V popisoch druhov je pripravená séria článkov o druhoch rodu Lithops.