Niečo o sukulentoch.
Okolitý svet vnímame očami. Tento svet je mimoriadne farebný a možnosti foriem sú nevyčerpateľné. Prečo a vôbec pre koho príroda vytvorila túto bohatosť nie je známe, a podľa všetkého ani nebude známe nikdy. Podľa týchto základných javov dokážeme rozoznať rôzne druhy, farebné odchýlky, proporciálne odlišnosti, jedným slovom habitus, ceľkový vzhľad rastlín a živočíchov.
Doteraz bolo vedecky preskúmaných a popísaných asi 10 000 rôznych druhov sukulentov, ale tento počet je každý rok obohatený o niekoľko desiatok až stoviek druhov. Z toho množstva sukulentných rastlín patrí asi jedna tretina do čeľade Cactaceae, kaktusovitých, ďalšiu tretinu tvoria rastliny z čeľade Mesembryanthemaceae (niekedy vedené aj ako Aizoaceae), poľudníkovitých, kam sú zaradené veľmi hľadané rastlinky, známe ako živé kamienky (Lithops). Ostatné sukulenty a suchomilné (skôr by sme ich mali nazvať suchuvzdornými) rastliny patria do rôznych čeľadí, ba niekedy aj do takých, kde by sme ich výskyt neočakávali pre celkový charakter danej skupiny. Ako príklad môžem uviesť čeľaď Urticaceae, koprivovitých, veľa jej druhov sú vodnými rastlinami, ktoré sú využívané v akvaristike.
Botanické názvy sukulentných rastlín.
Dejiny vytvárajú a popisujú ľudia a aby boli zrozumiteľné pre každého, bolo potrebné pomenovať tieto udalosti, miesta aj osobnosti. Preto aj sukulentné rastliny majú svoje dejiny a aby sa dali presne určiť, bolo potrebné udať výskyt a spôsob, ako ich môžu využiť iní ľudia, teda bolo potrebné ich pomenovať.
V minulosti sa názvy rastlín veľmi často menili, hlavne podľa jazyka ľudí, ktorí využívali danú oblasť. V 18. storočí, kedy už bolo známe nespočetné množstvo druhov rastlín a zvierat. bolo jasné že túto chaotickú situáciu treba dať do poriadku. V roku 1737 švédsky vedec Carl von Linné, zaviedol binomické označenie, teda každý druh dostal rodové a druhové označenie. Vytvoril klasifikačný systém druhov, ktorého základy sú používané dodnes.
Súčastná nomenklatúra je veľmi zložitá a pre laikov ťažko zrozumiteľná. Každý autor má na danú problematiku svoj vlastný názor a v názvosloví väčšinou spôsobujú viac škody ako úžitku. Nepochopiteľné preraďovanie taxónov vytvára ďalšie a ďalšie prebytočné názvy, tzv. synonymá. Nakoľko v prírode nie sú nadradený, alebo podradený jedinci, má asi každý autor svoju pravdu (nepravdu?). Ktorý systém si zvolíme je na nás, ale všetky naše ratliny by mali byť nejako označené. Totiž podľa nomeklaturistických zákonov by sa druhové názvy nemali meniť, len rodové. Pochopiteľne aj v takom prípade môže nastať nečakaná udalosť, keď už v rode je rovnaký druhový názov, v tomto prípade má prioritu starší názov a pre preradený druh treba vytvoriť iné označenie. Zbierkové rastliny bez botanických názvov nemajú botanickú hodnotu.
Pri popise druhu, variety alebo formy si autor zvolí nejaký názov, čo môže byť určitá vlastnosť taxónu, geografická oblasť výskytu, alebo podľa známej osobnosti, ale tieto názvy nemôžu byť vulgárne alebo urážajúce. Uverejnený, platný popis taxónu sa používa vždy podľa gramatického tvaru ako ho udal pri popise autor, aj v prípade, že by sa v názve vyskytla gramatická chyba. Nemôžeme pridať alebo ubrať písmeno, lebo potom názov môže pokryť iný druh alebo taxón. Ako príklad uvediem dva druhy z rodu Mammillaria, existuje popis druhov schwartzii a schwarzii, rozdiel je v jednom písmene a jedná sa o dva odlišné druhy. Také príklady sú nespočetné, jedným slovom názvy píšeme vždy tak, ako boli gramaticky uverejnené. Existujú pravidlá aj na výslovnosť názvov, to by sa malo používať podľa latinčiny, ale ako je to známe, každý človek ma svoj osobitný štýl výslovnosti, nehovoriac o iné jazyky. Pre Japonca znamená výslovnosť týchto názvov španielsku dedinu, oni na všetko používajú svoje vlastné názvy, ale v odbornej literatúre udávajú názvy latinským písmom podľa predpisov.
História a využitie sukulentných rastlín.
So sukulentnými rastlinami sa už stretli aj naši dávni predkovia. Rod Homo, kam patríme aj my ľudia, vznikol v Južnej Afrike, kde je najmasovitejší výskyt suchuvzdorných rastlín na Zemi. V súčastnej dobe tam žijú Krováci, ktorí obývajú tieto rozsiahle suché (aridné) oblasti púštnym charakterom už niekoľko desaťtisíc rokov. Prežiť mohli a môžu len vďaka tamojším sukulentom, ktoré im zabezpečuje dostatok pitnej vody a dopľňajú ich jedálny lístok. Ako svieceň používajú určitý druh z rodu Sarcocaulon, ktoré obsahujú prírodné oleje, ktoré horia plameňom. Práve tieto druhy sú v zbierkach veľmi vzácne a hľadané, pretože sa v našich podmienkach ťažko pestujú a len výnimočne ich dokážeme namnožiť.
Písomné údaje o využívaní úžitkových a liečivých sukulentov sa datujú do obdobia, kedy Peržania objavili písmo a ako prví opisujú "zázračnú" moc aloý a niektorých mliečníkov (Euphorbia). Pravdou je, že Peržania poznali aj jedovatosť niektorých sukulentných druhov a šikovne to dokázali využiť v politike, ako aj v bežnom živote.
Alexander Veľký mal mocnú armádu, ale keby Gréci nepoznali vysokú liečivosť druhu Aloe arborescens, zranení vojaci by boli skonali na rôzne infekčné choroby. Výťažky z aloý boli také účinné, že sa zranení vojaci rýchle zotavili a mohli sa zúčastniť v ďalších bojoch. Druh Aloe arborescens sa dodnes používa na vonkajšie rany alebo popáleniny, pľuzgiere a podobne. Ako prípravok sa môže používať aj vnútorne, pôsobí veľmi blahobytne na vnútorné orgány, ktoré sa potom regenarujú veľmi rýchle.
V Prekolumbovskej Strednej a Južnej Amerike by tamojšie veľké civilizácie možno ani nedokázali existovať bez sukulentov. Získali z nich potravu, lieky, níte na utkanie látok, vyrábali z drevnatených častí rastlín úžitkové predmety, nábytok, písali na epidermis vysušených listov atď. Nemôžeme zabudnúť ani na kultové využitie niektorých "svätých" ratlín, napr. peyotl. Pod vplyvom tejto látky sa vybraný dostali do stavu neprítomnosti, necítili hlad, smäd, únavu, prestali vnímať čas a okolie. Po účinku peyotl sa vracali s odkazmi od bohov a podľa týchto odkazov riadili národ. Používanie týchto látok je v dnešnej dobe zakázané a prísne trestané.
Z určitých druhov agáv získavali kvasením výživný nápoj menom pulque, ktorý obsahuje malé percento alkoholu. Malé percento alkoholu umožnilo pitie aj deťom a ženám. Po príchode Španielov a dobytí Mexika, začali Európania z pulque destilovať alkoholický nápoj pod názvom tequilla.
Vôbec prvá zoologická a botanická záhrada, v pravom zmysle slova, vznikla na území dnešného Mexika. Aztékovia totíž zhromažďovali všetky živé bytosti z oblasti, ktorú politicky a vojensky obsadili. Tieto exempláre neslúžili len na ukojenie túžby po kráse vladárov, ale v skutočnosti slúžili aj vede a výskumu. Podľa vzoru týchto špeciálnych záhrad vznikli prvé botanické záhrady v Španielsku, neskôr v celej Európe a vo svete. Španieli boli prví, ktorí doviezli prvé kaktusy a iné sukulenty z Ameriky na Kanárske ostrovy a do Európy.
V tomto období začali vytvárať súkromné zbierky rastlín aj bohatí ľudia, ktorí mali dosť financií na dovoz a udržiavanie takých náročných zbierok. Cestovanie a doprava vzácnych rastlín bolo veľmi drahé a cestovatelia a objavitelia sveta by bez bohatých "sponzorov" nedokázali zásobovať obrovský záujem o nové objavy. V 18-tom a 19-tom storočí vznikli prvé firmy, ktoré boli orientované na dovoz a predaj sukulentných rastlín. Ponuka firiem bola bohatá a stále lacnejšia. Tento fakt umožnil aj menej bohatým, aby si vytvorili vlastné malé zbierky.
Po zvládnutí výsevov a vrúbľovaní sukulentov sa stali niektoré tuctovým tovarom a dostali sa aj do domovov jednoduchých ľudí. Rastliny z rodov Echinopsis, Epiphyllum, Echeveria atď. boli vegetatívne namnožené veľmi rýchlo a stali sa najpopulárnejšími izbovými rastlinami vôbec. V súčastnosti patria sukulenty medzi obľubené rastliny, ktoré ponúkajú aj supermarkety, žiaľ bez názvu a návodu na pestovanie. Sukulenty majú zvláštne nároky na pestovanie, pokiaľ im neposkytneme aspoň čiastočné základné podmienky, tak zahynú.
Začiatkom minulého storočia sa sformovali a vznikli spolky milovníkov a pestovateľov sukulentných rastlín. Kluby a spolky pracujú aj v súčastnosti. Na Slovensku je momentálne asi 10 klubov, ktoré pravidelne organizujú výstavy, exkurzie do zbierok a propagujú osvetu ochrany sukulentov.