Discocactus magnimammus, vznik cefália a prvé puky
Synonymá: Discocactus hartmannii var. magnimammus (Buining et Brederoo) P. J. Braun, Kakteen und and. Succ., 36: 23, 1985, Discocactus heptacanthus subs. magnimammus (Buining et Brederoo) N. P. Taylor et Zappi, Bradleya 9: 86, 1991, Discocactus hartmannii subs. magnimammus (Buinig et Brederoo) P. J. Braun et Esteves, Kaktee und and. Succ., 46(3): 64, 1995
Prekl. názvu: magnimammus = s veľkými bradavkami, hrbolcami.
Variety a formy: Popri typového subspecies Discocactus magnimammus subs. magnimammus popísali Buining a Breeroo aj Discocactus magnimammus subsp. bonitaesis, ktoý rastie južne od Bonito v Matto Grosso. Tento podruh má trochu menšiu stonku, len 3 tŕne a niekoľko daľších, nie moc významných odlišností. Popísaný druh v rámci rozdelenia na dva subspecies je pomerne uniformný a je od ostatných druhov ľahko odlišiteľný.
Discocactus magnimammus, puk večer o 18,00 h. a kvet o 20,00 hodín
Popis: Stonka je jednotlivá, plocho guľovitá, asi 170 mm široká, bez cefália až 70 mm vysoká, pokožka zelená, pri konci hrbolcov pri presĺnení načervanalá, korene vretenovité. Cefálium asi 30 mm široké, asi 25 mm vysoké, sivobielou vlnou pokryté, s mnohými hnedými štetinami rozloženými hlavne po okrajoch cefália a prevyšujúcimi vlnu cefália až o 25 mm. Rebrá v počtu 16, rozdelené na hrboly ich dĺžka a šírka pri základe rastliny je asi 20-25 mm, pod areolou niekedy sekerovitý výbežok, areoly oválne, až 6 mm dlhé, až 4 mm široké, spočiatku s vlnou, neskôr holé, miene do vrcholu hrbolcov vmáčknuté. Tŕne spočiatku svetlo sivohnedé, neskôr sivé, pri základe mierne rozšírené, až 1,5 mm silné, 1 tŕň do 16 mm dlhý je zahnutý smerom dolu k stonke, občas je zakončený i háčikom, vyššie jeden pár tŕňov až 12 mm dlhé, do strán a mierne k stonke smerujúce, niekedy ďalší pár tŕňov šikmo nahoru smerujúce, až 7 mm dlhé, na vrcholu areoly jeden i viac krátkych sekundárnych tŕňov, stredové tŕne nie sú. Kvet štíchly, nálievkovitý, asi 70 mm dlhé, až 55 mm široký, biely, puky svetle hnedé, kvetná trubka je pokrytá šupinami. Plod kyjovitý, asi 44 mm dlhý a až 11 mm široký, veľmi málo šťavnatý, obsahuje asi 130 semien, nad vlnou vyčnívajúca časť svetle ružová až krémovitá, dolná časť pludu biela. Semeno prilbovité, asi 2 mm dlhé a o niečo málo široké, testa lesklá, čierna, hrbolatá.
Discocactus magnimmmus, stará rastlina
Výskyt: Discocactus magnimammus subsp. magnimammus sa v prírode vyskytuje pri Caracol a Bela Vista, taktiež pozdĺž Rio Descalvado da Caracol v štáte Matto Grosso v Brazílii, na kamenistom teréne obsahujúcom sľudy. Rastie medzi nízkymi krovinami a riedko vyskytujúcími strommi, vo výškach 280 m n. m. Druh objavili Buining a Horst koncom mája 1972 a holotyp uložili do herbára v Urtrechtu pod č. 324. Discocactus magnimammus subsp. bonitoensis rastie u Bonito, vo výškach 360 m n. m., na skalnatom a šterkovom teréne porastenom trávami a nízkymi krovinami.
Pestovanie: Discocactus magnimammus je z pestovateľského hľadiska jedným z najľahších, čomu odpovedá aj jeho časté zatúpenie v našich zbierkach. Ako aj ostatné druhy rodu vyžaduje minerálny substrát, teplejšie letné umiestnenie a pokiaľ má dosť vody, potom znesie aj umiestnenie v najteplejších častiach skleníkov, čo najbližšie ku sklu. Diskokaktusy obecne zo svojími nárokmi na teplé zimovanie patrí - trošku paradoxne - z energetických dôvodov medzi peršpektívne. Je to preto, lebo veľa pestovateľov má problém s dostatočne suchým a chladným miestom pre zimovanie kaktusov, kým diskokaktusy možno bez problémov zimovať v byte, pri teplotách medzi 15-20 stupňami Celzia. Ich nočné kvety vonia silne, ale väčšinou ale príjemne. Nedá sa ovšem povedať, že sú to rastliny pre začiatočníkov, často sa vrúbľujú na najrôznejšie podložky, ako napr. pereskiopsisov, na ktorých rýchle a dobre rastú a môžu byť aj trvanlivými podložkami.
Discocactus magnimammus, mladý semenáč a starý dospelý jedinec
Poznámky: Rozdiely, ktoré udáva Buining a Brederoo pre poddruhy magnimammus a bonitoensis sa zdajú málo podstatné, preto by bolo lepšie ich rozlišovať ako formy, či variety. Říha tento druh radí do skupiny okolo Discocactus hartmannii, spoločne s Discocactus mamillosus, patulifolius a silicicola. Jedná sa o skupinu rastlín, ktoré rastú v juhozápadnom cípu Matto Grosso a v priľahlých oblastiach v Paraguaye. Majú navýrazné otŕnenie, ploché stonky a rebrá rozpadnuté na drobné hrbolcov.