Echinofossulocactus arrigens, tmavo purpurovočervené kvety
Synonymá: Echinocactus arrigens Link, Allg. Gartenzg., 8, 161, 1840, Brittonrosea arrigens (Link) Speg., Brev. Not. Cact., 11, 1923, Stenocactus arrigens (Link) Berger, Kakteen, 248, 1929, Echinofossulocactus sphaerocephalus Muehlpfrdt., Echinofossulocactus allardtianus Dietr. Echinofossulocactus anfractuosus ensiferus Nob., Echinofossulocactus arrectus Otto, Echinofossulocactus ensifer Schelle, Echinofossulocactus ensiferus Lem., Echinofossulocactus ensiferus pallidus H. Berol, Echinofossulocactus xiphacanthus Miq., Efossus arrigens (Link ex A. Dietr.) Orcutt,
Preklad názvu: arrigens = vzpriamený, vzostupný, zvedajúce sa.
Variety a formy: Neboli zaznamenané.
Echinofossulocactus arrigens, typický jedinec, kvety sú veľké a purpurovočervene zafarbené
Popis: Stonka je guľovitá alebo pretiahnuto vajcovitá, temeno stlačené, pokryté s tŕňmi. Rebrá početné, veľmi stlačené, zvlnené, areoly ďaleko od seba vzdialené, vo svislom smeru sú ale veľmi blízko. Tŕňov asi 11 belavé, v mládosti s hnedavou špicou, 8 okrajových tŕňov štetinatých, stredné tŕne 3, jeden rovný, mečovitý, dva rozložené, šidlovité. Kvety sú asi 15 mm dlhé a 35-40 mm široké, okvetné listky tmavo purpurovitočervene, okraje sú biele. Nitky sú slabo ružovočervené. Čnelka je rovnakej dĺžky ako sú tyčinky, blizna je umiestnená medzi tyčinkami. 6-7 laločná blizna je štihlo guľovitá a svetlo žltá.
Echinofossulocactus arrigens, mladý jedinec
Výskyt: Mexiko, štáty Hidalgo, Queretaro, Veracruz, Mexico, Oaxaca, vo výškach 1500-2000 m nad morom.
Pestovanie: Ľahko pestovateľný druh. V lete teplo, dostatok vody, a čo najviac priameho slnka. V zime 12-15 stupňov Celzia, bez vody. Kvitne podľa toho, koľko svetla mali počas zimovania. Zemina štandartná pre mexické kaktusy. Množenie jedine zo semien.
Echinofossulocactus arrigens, starý jedinec a semenáč ešte juvenálnym otŕneným
Poznámky: Jedná sa o veľmi variabilný druh asi s nesprávne prevedeným pôvodným popisom. Už v roku 1850 na to upozornil Salm Dyck (diagnosin imperfecta) a udáva 4 stredné tŕne. Rastliny ako ich poznáme dnes, majú 3 alebo 4 stredné tŕne, niekedy tento fakt sa objavuje aj na tej istej ratline. Na viacerích formách a zvláštne mladých rastlín, chýbajú 2 horné okrajové tŕne, ktoré môžeme obecne považovať za dodatočné. Preto sú taktiež rozpory v počtu stredných tŕňov. Je to vcelku dobrým druhom, ktorý môže existovať tak s 3, ako aj so 4 stredovými tŕňmi rôznych farieb, od skoro bielych, cez zltohnedých, hnedých, čiernohnedých a skoro čiernych. Centrálny tŕň sa spravidla ukazuje až u starších rastlín. Od E. dichroacanthus sa líši ohybnejšími a menej mohutnými tŕňmi, tvarom a farbou kvetu. Vzhľadom k malej odlišnosti od E. obvallatus, možno ho priradiť k tomuto druhu ako jeho varietu.