Synonymá: Echinocactus dichroacanthus Mart. in Pfeiff, En. Cact. 62, 1837, Echinocactus dichroacanthus spinosior Monv., Brittonrosea dichroacantha (Mart.) Speg., Brev. Not. Cact., 11, 1929, Stenocactus dichroacanthus (Mart.) Berger, Kakteen, : 249, 1929
Prekl. názvu: dichroacanthus = s dvojfarebnými tŕňmi.
Variety a formy: Druh je v prírode dosť varabilný, napriek tomu zatiaľ neboli publikované žiadne variety alebo formy.
Popis: Stonka je guľovitá, 60-100 mm široká, temeno mierne stlačené, počet rebier je 34-58 kusov, sú zvlnené s 2-3, vzácne až 4 areolami na jedno rebro, rebrá sú pergamentovite tenké a ostré, nepravidelne zvlnené. Areoly sú ďaleko od seba, nepravidelne rozdelené, oválneho tvaru s bielou plsťou. Tŕne sú tuhé, rovné, vspriamené, 3 horné okrajové sú najdlhšie, prostrednný je jeden, dlhý 15-70 mm, plochý, niekedy priliehavý, 1,5-3 mm široký (vzácnejšie v dolnej časti až 4 mm), dva postranné v priereze kruhovité alebo mierne ploské, farby žltej, niekedy načervenalej, priečne kružkované, špica je hnedočervená, staršie zošednú, spodné okrajové tŕne v počtu 2-5 (6) kusov, ihlovité alebo šídlovité, 4-12 mm dlhé, biele, niekedy sa objavujú ďalšie 1-2 tŕne v hornej časti areoly. Kvety sú široko nálievkovité, 18-20 mm dlhé, trubka je krátka, zelená, porastená trojuholníkovitými až vajčitými šupinami s belavým okrajom a zeleným stredovým pásikom. Okvetné listy kopijovitého tvaru s bielymi okrajmi a purpurovým a ružovým stredovým prúžkom, niekedy je prúžok veľmi tenký, prípadne môže aj chýbať. Prašníky sú belavé, čnelka ružová, blizna osmiklanná, blede ružovej až žltej farby. Plod a semeno nie sú popísané v literatúry.
Typický kvet a habitus druhu Echinofossulocactus dichroacanthus
Výskyt: Pôvodný Martiusov popis vychádzal z rastlín pestovaných v botanickej záchrade v Mníchove, a ich pôvod z prírody nebol známy. V posledných rokoch druh bol študovaný v prírode s dr. J. Meyranom. Ide o jeden z najrozšírenejších druhov rodu po stredomexickej náhornej plošiny Anáhuac. Sú známe lokality na severe Hidalgo, po väčšine územia štátu San Luiz Potosí až po Zacatecas. Rastliny je možné nájsť na miernych nenápadných svahoch a pohoriach, z rozpadajúcich sa podložných hornín. Žije v kapsách skál alebo v puklinách a štrkových zvetraleninách, väčšinou v nánosoch humúznych, mierne kyselých černozemí o slabej kyselej reakcii. Doprovodnou vegetáciou sú najviac traviny, lišajníky a machy, vyššia drevovitá alebo bylinná vegetácia chýba. Nadmorská výška lokalít sa pohybuje okolo 2 tisíc m.n.m.
Pestovanie: Nároky má na maximum priameho slnka a čerstvého vzduchu počas vegetácie. V skleníku pestované jedince umiestnime čím bližšie ku sklu (inak sa redukujú tŕne). Najlepšie je ale ich umiestniť v predokennom skleníčku, pareništi alebo použiť voľnú kultúru. Bohaté kvitnutie je podmienené svetlým a chladným zimovaním (toleruje poklesy teplôt až k 0 stupňov Celzia). Priepustná, mierne kyselá zemina o pH nižším ako 7,0 je najvhodnejšou, rovnako ako nepravidelná (občasná) zálievka. Množenie zo semien je ľahké, semenáče prvý krát vykvitnú po 4-6 rokov po výsevu.
Jedinec pestovaný v kultúre, v ničom sa nelíši od jedincov z prírody, dlžka stredových tŕňov je až 70 mm !
Poznámky: Vzhľadom k veľkému areálu rozšírenia a výskytu na rôznych druhoch hornín (väčšinou su to sekundárne), existujú dosť veľké rozdiely vo vzhľade jednotlivých populáciach - najviac pokiaľ ide o utvárenie otŕnenia, dlžky, vybarvenie, ale i vybarvenie kvetov. Napriek tomu identifikácia druhu Echinofossulocactus dichroacanthus dosť dobre možné. Máme na mysli avšak exempláre z prírody, na ktorých prítomnosť tŕňov dvoch farieb v jednej areoly sú samozrejmosťou, rovnako ako utvárenie a postavenie 3 horných okrajových tŕňov. Určite tu nie sú pochybnosti, že v minulosti dochádzalo k zámenám rodičov, k hybridizácii a takto vzniknuté potomstvo stratilo charakteristické znaky.
Podľa Pechánka (1984) je blízko príbuzný Echinofossulocactus pentacanthus a asi aj Echinofossulocactus violaciflorus. Obidva menované druhy rastú v prírode na juh od stanoviska Echinofossulocactus dichroacanthus a skutočne môžu predstavovať vývojovo blízke spojovacie taxóny. Takto je možno chápať aj návrhy na spojovanie uvedených názvov, resp. ich možnou klasifikácii na úrovni variet alebo foriem.
Na v prírode zbieraných, ako aj na kultúrnych rastlinách môžu chýbať stredové tŕne. Naopak na niektorých populáciach sa objavujú pravidelne. Bolo to dokázané tak v prírode (Meyran 1972, 1981) ako na kultúrnych rastlinách (Pechánek 1984).
Pripomienky: Na vzhľade kultúrnych rastlín veľa si môžeme pridať aj my sami. Aj doprovodné fotky dokazujú, pokiaľ majú zo všetkého nadbytok, aj ich habitus sa rovná s rastlinami z prírody. Kvalita druhu je odvodená aj od kvalitných, nehybridizivaných semien, ktoré sú veľmi vzácne, lebo vždy dochádzalo k miešeniu druhov, aby sa získalo čím viac semien na trh. Žiaľ, nie sú špeciálne zbierky, kde by sa jednotlivé druhy množili pred dozorom. Keď nemáme istotu, radšej neopeľujme všetko zo všetkým, lebo takto získané jedince nemajú botanickú, ani zbierkovú hodnotu.