Echinofossulocactus pentacanthus, pestované na plnom slnku vo voľnej kultúre
Synonymá: Echinocactus pentacanthus Lem., Cact. Aliq. Nov., 27, 1838, Echinocactus biceras Jac., Echinocactus anfractuosus pentacanthus SD., Cact. Hort. Dyck. 346, 1929, Echinofossulocactus anfractuosus laevior Monv., Echinofossulocactus pentacanthus v. davidboudetianus H. Bravo, Brittonrosea pentacantha (Lem.) Speg., Brev Not. Cact., 11, 1923, Stenocactus pentacanthus (Lem.) Berg., Kakteen, 247, 1929, Echinofossulocactus crispatus f. pentacanthus (Lem.) P. V. Heath, Efossus pentacanthus (Lem.) Orcutt, Cartography 5., 1926,
Preklad názvu: pentacanthus = päťtŕnný, s piatymi tŕňmi.
Variety a formy: K tomuto druhu neboli priradené zatiaľ žiadne variety alebo formy. Samotný druh naopak, neraz bol preradený k iným druhom. Podľa najposlednejšej klasifikácii je to len synonymum pre druh Stenocactus obvallatus (DC.) A. V. Berger.
Echinofossulocactus pentacanthus, jedinec zo všetkými typickými znakmi pre tento druh
Popis: Stonka má priemer 6-10 cm, modrozelenej farby, rebrá 34-56, lamelovité, vlnité. Počet areól na rebrách je veľmi malý, 2-3 areoly. Má 3 stredové tŕne, z toho stredný je listovito rozšírený, ostatné približne sú ploché, štíhlejšie a kratšie od postredného, ktorý sa smeruju na hor pri rebrách. Asi 2 okrajové tŕne smerujú na dol, sú krátke a tenké. Kvet je tmavo fialovej farby, krátky, ale je dosť široký. Okraj okvetných lístkov je biely.
Výskyt: Mexiko, Querétaro, Cadareyta.
Echinofossulocactus pentacanthus, exemplár zo štyrmi okrajovými tŕňmi
Pestovanie: Pri klasickom pestovaní kvitne od marca do júna, v teplom a svetlom skleníku od februára. Nemá odlišné nároky ako ostatné druhy rodu. Podľa skúsenosti starších praktikov rastliny potrebujú tým viac priameho svetla, čím viac rebier majú, čo je aj logické. Väčší počet rebier chráni rastliny voči vysíchaniu, preto nerastú v ochrane a tieni iných rastlín. V kultúrach počet rebier sa može znížiť kvôli pestovaniu v tieni. Malé semenáče ešte nemajú súvislé rebrá, ich stonka je rozdelená na hrboly, ktoré sa podobajú na mamilie mamilláriám. Aj otŕnenie je husté a tenké. Tieto juvenálne znaky sa stratia asi od troch rokov života rastlín. Nepekné hrdzavé fľaky sa môžu vzniknúť medzi rebrami starších jedincov. To je nedostatok svetla, slnka.
Echinofossulocactus pentacanthus, v niektorých horných areolách sú pritomné až 5 okrajových tŕňov
Poznámky: Jedná sa o veľmi variabilný druh, s rôzne dlhými a sfarbenými tŕňmi, s tŕňmi vstýčenými aj celkom priliehavými. Stredný prúžok vnútorných okvetných lístkov variruje v sítosti. O úzke pribuzenské vsťahy s druhmi Echinofossulocactus dichroacanthus a Echinofossulocactus violaciflorus nie sú pochybnosti, medzi týmito troma druhmi sú tak nepatrnné rozdiely a prechody, že by sme ich mohli s kľudným svedomým dať do jedného druhu.
Echinofossulocactus pentacanthus, s mimoriadne dlhými tŕňmi
Pripomienky: Napriek tomu, že sa Echinofossulocactus pentacanthus dá ľahko rozpoznať, v prírode je značne variabilné. Niektoré rastliny majú tenké, sotva 1 cm dlhé tŕne, i iných stredové tŕne sú hrubé a dlhé, niekedy mierne aj zohnuté. V takomto prípade dĺžka stredových tŕní môže byť aj 4 cm, ale v počtoch tŕní môžu byť rozdiely aj na jednej rastline. Pri starších exeplároch za stredovými tŕňmi môžu byť aj ďalšie 1 až 2 kusy, ale boli zistené až do 4 kusy. Farba stredových tŕňov môže byť od pieskovej do sivej s hedým odtieňom, pri čom špica je ešte tmavšia.