Eriocactus leninghausii, obrovské, satelitné kvety
Synonymá: Pilocereus leninghausii Haage jr., Monatsschr. Kakt.-Kunde, 5: 147, 1895, Echinocactus leninghausii K. Sch., Monatsschr. Kakt.-Kunde, 10: 134, 1900, Malacocarpus leninghausii (Haage jr.) Br. et R., The Cactaceae, 3: 204, 1922, Notocactus leninghausii (Haage jr.) Krainz, Die Kateen, 1, 7, 1968, Parodia leninghausii (Haage jr.) Brandt, Kakt. Orch.-Rundschau, 7: 4, 1982,
Preklad názvu: leninghausii = Frederico Guillermo Leninghaus, Porto Allegre, Brazília.
Variety a formy: Variabilita druhu nie je veľmi veľká. V roku 1940 bola v Kakteenkunde ako Eriocephala f. apelii W. Heinrich popísaná bohato odnožujúca forma s plochou stonkou, ktorá zostáva malá aj v dospelosti, má silné redukované otŕnenie a dosahuje skôr kvetuschopnosti. V roku 1979 potom bola v Ritterovej publikácii Kakteen in Suedamerika popísaná var. minor Ritt., ktorá zostáva menšia vo vraste a vytvára dĺhšie stredové tŕne. Táto variety bola predtým rozšírená taktiež pod menom var. longispinus (nomen nudum). Ako var. leninghausii boli označené FR 1274, HU 53, ako var. longispinus nález FS 324, ako var. minor nálezy FR 1274a, HU 49. Bola vyšľachtená aj bielo tŕnná forma f. albispinus.
Eriocactus leninghausii, vytvára časom obrovské kolónie vysokých stoniek
Popis: Stonka spočiatku jednoduchá, guľovitá, neskôr predĺžená až stĺpovitá, dole bohato odnožujúca, až asi 1 m vysoká a 100 mm široká, zprvu spriamená často zohnutá až ležiaca, s plochým šikmým temenom, pokrytým bielou vlnatou plsťou, pokožka svetlo zelená. Rebrá početné, až cez 30, prieme, len asi 3 mm vysoké, tupé, slabo vrúbkované. Areoly dosť blízko pri sebe, okruhlé, pokryté bielou, neskôr miznúciou plsťou. Okrajových tŕňov až 15, tenké, štetinovité, málo pichavé, svetlo medovožlté, 5-10 mm dlhé, stredné tŕne 3-4, trochu silnejšie a tmavšie, spodný šikmo dolu smerujúci, až 40 mm dlhý. Kvety vyrastajú v blízkosti temena, až 50 mm dlhé a 60 mm široké, citrónovo žlté, sú satelitné, smerujúce sa k Slnku. Plod je pokrytý bielou a hnedou vlnou, v zralosti praskajúce nepravidelne pri základe. Semená sú malé, sotva 1 mm dlhé a 0,5 mm široké, hnedé, veľmi početné.
Eriocactus leninghausii, početné, drobné semienka v rozpukanom plode
Výskyt: Lokalita druhu leží v brazilskom štáte Rio Grande do Sul, jednu formu zbieral Ritter severne od Canela. Typové nálezisko var. minor je označená "Klen´s Berg", južne od Montenegro. Druh rastie v prírode na pieskovcovitých skalných stenách. Forma apelii bola popísana podľa rastlín, ktoré sa objavili vo výsevoch semien z jednej rastliny Eriocactus leninghausii u pána Apela, Halberstadt.
Eriocactus leninghausii, veľké, satelitné kvety
Pestovanie: Eriocactus leninghausii rastie dobre ako pravokorenný v priepustnej, ľahko kyselej pôde. Z drobných semien vyrastajú malé semenáče, ktoré spočiatku rastú dosť pomalu. Neskôr dorastajú do pekných, zlato otŕnených stĺpikov, ktoré pri dosiahnutí kvetuschopnosti vytvárajú šikmé, silné vlnaté temeno a odspodu začínajú odnožovať. Rastliny vyžadujú trochu teplejšie prezimovanie ako ostatné kaktusy z okruhu Notocactus, okolo 10 stupňov Celzia. Pri nachladnutí ľahko vznikajú na pokožke čierne škrny, ktoré často prechádzajú do hniloby. V dospelosti rastlina vyžaduje pre svôj rozsiahly koreňový systém dostatok miesta.
Eriocactus leninghausii, kompaktná kultúrna rastlina
Poznámky: Druh bol popísaný v roku 1895 F. Haageom jr. ako Pilocereus, podrobnejší popis bol potom vypracovaný K. Schumannom, ktorý je taktiež v niektorých publikáciach chybne udaný ako autor basionymu. E. leninghausii tvorí spolu s príbuznými druhmi zvláštnu skupinu navzájom blízkych druhov, ktoré boli s niektorými autormi (Backeberg, Ritter) chápaný ako samostatný rod Eriocactus, v rode Notocactus sensu Buxbaum je táto skupina vedená ako zvláštny podrod Eriocactus, v ktorom Notocactus leninghausii pre svoj stĺpovitý rást, umiestnení areól a usporiadaní tŕňov predstavuje asi vývojovo najstarší druh.
Eriocactus leninghausii, semenáč s dlhými tŕňmi