Glandulicactus uncinatus (Galeotti) N. Taylor var. wrightii (Engelmann) Backeberg, (Die Cactaceae, 5 : 2 925, 1961)

Popis: Stonka jednotlivá, zelená alebo modrosivá, pretiahnuto-vajcovitá až vajcovitá, 75-150 mm vysoká, 50-100 mm v priemere. Počet rebier je 9-13, sú rozdelené do širokých hrbolov 20-25 mm vysokých a 6-9 mm širokých. Areoly sú asi 4,5 mm široké a sú od seba vzdialené 10-25 mm  s niekoľkými vystupujúcimi žľazami na vnútornej strany areoly, zo sivou alebo žltavou vlnou. Tŕne sú veľmi tvrdé, v mladosti červené, neskôr červenohnedé, najstaršie sivé. Stredový tŕň,  najčastnejšie jeden, výrazne odklonený, zakončený ostrým háčkom, dĺžka str. tŕňa je premenlivá podla veku rastliny - mladšie jedince majú str. tŕne kratšie (50-70 mm dlhé), dospelé a staré rastliny ich môžu mať až 150 mm dlhé. Počet okrajových tŕňov je 7-10 kusov, spodné tri sú spravidla háčkovité , sú 15-35 mm dlhé, ostatné horné sú priame, nahoru sa smerujúce, 25-50 mm dlhé. Kvet je 25-30 mm v priemere, 20-40 mm dĺžky, ich farbu je ťažko popísať, lebo sa to mení u každého jedinca, najčastejšie sú od tehlovočervenej až do čiernopurpurovej farby. Plod v zralosti lesklý, červený s množstvom uškatých šupín o dĺžke 4,5 mm, dĺžka plodu je 25 mm a priemer 12-15 mm. uschnuté okvetné listy vytrvajú na plode. Semená sú hladké, 1,4-1,6 mm dlhé, čierné.

Výskyt: V Novom Mexiku od Sierra k južným Chaves a Eddy Co. V Texasu od El Paso Co. do Crokett a Val Verde. V Mexiku skoro celý štát Chihuahua.

Pestovanie: Druh má podobné nároky na pestovanie ako väčšina druhov rodov Ancitrocactus alebo Ferocactus. Vyžaduje veľmi priepustný substrát a nárazovú zálievku za teplého počasia, keď už je substrát po predošlej zálievky celkom suchý. Množiť jedine zo semien. V normálnej kultúre semenáče začínajú kvitnúť po 3-5 rokoch. Vrúbľovanie pri opatrnom pestováni nie je potrebné, napriek tomu, že na väčšej podložke sa dočkáme kvetov skôr. Dobrými podložkami sú hybridné echinopsisy, Eriocereus jusbertii, Cereus peruvianus a iné.

Poznámky: Nominantná varieta, var. uncinatus sa odlišuje väčším počtom stredových tŕní (majú ich až 4 kusy a sú asi polovičnej dĺžky ako u var. wrightii), počet okrajových tŕní je 7-8 kusov. Dolné okvetné lísty sú zašpičatelé. Semená sú asi polovičnej veľkosti. Táto varieta sa vyskytuje len v Mexiku, v štátoch Chihuahua, Coahuila a San Luiz Potosí. Druh je premenlivý v dĺžke a farebnosti tŕní aj v sýtosti vybarvenia kvetov. Veľmi sú obľubené celkom tmavé kvety - až skoro sametové čierné. Napriek tomu ,že Benson rozlišuje oba variety  bez problémov, ale pri stretnutí s rastlinami na náleziskách už túto istotu nemôžeme mať. Na rôzných lokalitách, napr. v južnom Texasu (JJH 9 725) alebo v Chihuahuavských horách (JJH 9 236, 9 239), sú rastliny u ktorých sa miešajú poznávacie znaky celkom dobrovoľne, a to aj dĺžke a počte tŕňov, tak vo velkosťou a farbou kvetov.  Weniger (1984) uvádza ďalši rozpoznávací znak oboch variet a to charakter aridných podmienok na náleziskách  u var. uncinatus v strednom Mexiku - nevhodná zálievka vedie k jeho rýchlemu úhynu, pokiaľ var. wrightii je v kultúre omnoho odolnejší.

Pripomienky: Rastliny s týmto názvom mám desiatky rokov, nominantnú (základnú) varietu var. uncinatus sa mi zatiaľ nikdy nepodarilo dlhšiu dobu udržať, asi bude lepšie ich navrúbľovať na nejakú trvalú podložku. Var. wrightii u mňa kvitne počas zimných mesiacoch, mám aj celkom  s tmavými, skoro čiernými kvetmi kvitnúce exemplári. Veľké kusy sú ozdobami všetkých zbierok. Ako som to v rubrike Synonymá uvádzal, taxón "vyskúšal" už skoro všetkých rodov, ale mám taký dojem, že ešte nás môže očakávať nejedné prekvapenie. Sú tam ešte rody Ferocactus, Echinofossulocactus (nesprávne Stenocactus) a keď už nebudú mať na výber z tých, ktoré sú doteraz popísané, tak si vymyslia! O tomto viac v popise  druhu Helianthocereus crassicaulis.