Weingartia lanata, bohatá násada kvetov
Synonymá: Sulcorebutia lanata (F. Ritter) F. H. Brandt, Frankfurter Kakteenf. 3: 9, 1976, Rebutia neocumungii var. lanata (F. Ritter) D. R. Hunt, Cactaceae Syst. Init. 15: 11, 2003,
Prekl. názvu: lanata = vlnatá.
Variety a formy: Neboli popísané.
Weingartia lanata, v mladých areolách je prítomná bohatá biela vlna
Popis: Stonka zvyčajne osamelá, guľovitá alebo krátko valcovitá. Rebrá 16-18, rozdelené na mohutné hrboly, často špirálovite usporiadané. Stredné tŕne 2-8 až 2 cm dlhé. Okrajové tŕne 5-24, nažltlé s hnedými špičkami, asi 1 cm dlhé. Kvety 2 cm dlhé a 2,5 cm v priemere, objavujú sa okolo stonky alebo v blízkosti temena, žltej farby. Z jednej areoly môžu naraz vyrásť až štyri kvety. Kvitnúť začne na začiatku leta, jeden kvet zostáva otvorený päť až šesť dní.
Výskyt: Chuquisaca a Potosí, Bolívia, v nadmorskej výške 1600-3000 metrov n. m. Druh sa nachádza v sezónne suchých andských údoliach. Nie sú známe žiadne ohrozenia tohto druhu.
Weingartia lanata, typický habitus druhu
Pestovanie: Weingartia lanata je v kultúre bez problémov, pestovanie je jednoduché, atraktívne kvety sa ukazujú pravidelne, pokiaľ bola dobre zazimovaná. Pôdu žiada skôr minerálneho pôvodu, málo humusom, na spodku črepníka pripravíme dobrú drenáž. Presádsať vždy podľa potreby, za každé sa ovďačí za čestvú zeminu s tvorbou kvetov. Po dosiahnutí asi 100 mm v priemere presádzame už len po 3-5 rokoch. Presádsať môžeme od konca zimy do jesene, po presadení ju nepolievame aspoň týždeň-dva. Misku na sadenie si voľme radšej plytkú, lebo vláknite korene sa ťahajú skôr na bok, ako smerom na dol. Korene sú citlivé na trvalé premokrenie. Počas zimovanie bez zálievky, v uplnom suchu. Stačí 5 stupňov Celsia, krátkodobo môže teplota klesnúť na -4 stupňov C alebo aj menej. V letnom období potrebujú pravidelné a bohaté polievanie, hlavne keď sú výsoké teploty. Najlepšie sa im darí vo voľnej kultúre alebo dobre vetranom parenisku. Vysoké teploty a nedostatok čerstvého vzduchu môžu zahubiť rastliny, taktiež nízke teploty s nadbytočným množstvom vody. Počas vegetácie môžeme občas aj prihnojiť s hnojinami určenými pre kaktusy alebo muškátov, ale dávkujeme len asi polovicu množstva čo doporučujú výrobcovia hnojív. Hlavne dusík musíme obmedziť na minimum. Takto zabezpečíme prílišnú bujnú vegetáciu, ktorá má za následok rýchleho rastu do výšky a slabo vyvinutých buniek. Majú radi plné slnko, takto pestované jedince majú silné a zdravé otŕnenie. V miernejších oblastiach ich môžeme počas vegatácie vysadiť do záhonov až do príchodov nočných mrazíkov. Môžu ich napadnúť rôzne klasické kaktusové choroby a škodcovia, ale o dobre pestované jedince nemusíme mať obavy. Výsev je vždy úspešný, semenáče rastú pozvolna ale bez problémov.
Poznámky: V posledných rokoch druh prešiel niekoľko zmien. Konečným riešením bolo, že všetky weingarcie priradili do rodu Rebutia. Väčšina druhov sa potom premenili na variety, formy alebo sú vedené len ako synonymá. S týmto riešením nie som spokojný, lebo obidva rody majú špecifické charakteristické znaky, podľa ktorých sa ľahko od seba dajú odlíšiť.Napr.: tvorba kvetov u rebucii je vždy na najstarších častiach rastliny, prakticky kvety sa rašia pod zemou, na jednej areole je len jeden kvet. U rodu Weingartia kvety sa objavujú na hornej tretine stonky alebo až pri temeni, na jednej areole môžu naraz vykvitnúť až štyri kvety.